O Slovensku

James T. Ward bol podnikateľom, ktorého poznala rodina, priatelia a klienti. Nikdy nevymyslel nič, čo by bolo prevratné, nikdy sa nedostal do učebníc či médií, ale jeho príbeh dokonale ilustruje, prečo je projekt únie a eura odsúdený na krach.

Firma Jamesa T. Warda vznikla v roku 1908. Začínal rôznymi opravami odevov, obuvi, neskôr otvoril vlastnú výrobu a tesne pred hospodárskou krízou už zamestnával vyše sto zamestnancov, a svoje služby ponúkal nielen vo svojom meste, ale aj širokom okolí. Riadil sa jednoduchou zásadou – výrobky musia byť dostupné všetkým vrstvám obyvateľstva, a nikto nesmie pri pohľade na jeho výrobok otvoriť peňaženku a pri pohľade na jej obsah vzdychnúť – na toto nemám. Za najstabilnejšiu časť klientely pokladal vlastných zamestnancov a ich rodiny. Každému hovoril, že najlepšou reklamou pre jeho firmu nie sú inzeráty a na uliciach rozdávané letáčiky, čo bolo bežnou vtedajšou praxou, ale jeho zamestnanci a ich život. Tí mali nárok na nákup firemných výrobkov za výrobnú cenu, a tak nakupovali prednostne vlastné výrobky. V čase vypuknutia krízy mu bolo neraz vyčítané, že poškodzuje firmy svojich konkurentov tým, že platí neprimerané (vysoké) mzdy zamestnancom. Napriek tomu krízu prežil a firmu zachoval, hoci postihla aj jeho, a príjmy klesli bezmála o polovicu.

Prišla vojna a z jeho firmy sa stal významný dodávateľ pre obchodníka, ktorý spolupracoval s armádou. Zisky začali opäť stúpať, rástol aj počet zamestnancov, avšak osobný majetok samotného Jamesa rástol veľmi pomaly. A tento stav začínal byť tŕňom v oku jeho blízkej rodiny, najmä manželky a najstaršieho syna. Neraz mu vyčítali, že by mohli mať viac, keby “ nerozdával “ peniaze pre zamestnancov a rôzne aktivity. Vo firme začala vládnuť hustejšia atmosféra, lebo zamestnanci samotnému Jamesovi bežne tykali, ale jeho syn tvrdo vyžadoval oslovenie – pán Ward – a nikdy nezabudol využiť príležitosť na ostré výčitky voči ľuďom, ak niečo nerobili podľa jeho predstáv. K definitívnemu zlomu došlo tesne po smrti Jamesovej manželky. V tom čase už mal James vyše sedemdesiat rokov, ale neustále pracoval vo firme, keďže tam mal množstvo priateľov a práca ho bavila. Prestával však stačiť na vlastného syna – ten už jeho príkazy neskryte ignoroval, často neodôvodnene rozdával výpovede či krátil mzdy na základe údajného poklesu príjmov. Hoci James žil stále v starom dome, ktorý si postavil v 30. rokoch, jeho syn mal obrovskú vilu na pobreží, jachtu a pravidelne vymetal večierky smotánky. K 75. narodeninám dostal James od syna neočakávaný “ darček “ – ten požiadal, aby bol jeho otec zbavený svojprávnosti a firma zverená do jeho správy. Súd žiadosti syna – vyhovel, pretože rok predtým stárnuci otec dvakrát skolaboval a skončil v nemocnici.

Syn umiestnil na základe rozhodnutia súdu otca v ústave, a sám začal riadiť firmu. Zvýšil ceny výrobkov, prepustil tretinu zamestnancov, ostatným plošne znížil mzdy a časom zmenil trvalé zmluvy na dohody o spolupráci (niečo na spôsob našich  “ zamestnancov – živnostníkov „). Zrušil aj väčšinu výhod pre zamestnancov. A po prívale prisťahovalcov začal prepúšťať aj zbytok pôvodných zamestnancov a nahradili ich práve prisťahovalci – Mexičania, Číňania, či prichodzí z rôznych častí Európy. Pracovali tvrdšie a za nepomerne nižšie mzdy. Zisky na istý čas vzrástli, ale potom začala firma upadať. Strácala verných zákazníkov, ktorí si jej výrobky často nemohli dovoliť, poklesla aj kvalita výroby a vytratila sa aj osvedčená opora firmy z čias jeho otca – nákupy zamestnancov. Firma požierala vlastný potenciál – bola síce schopná vyrábať, ale nebola schopná predávať, pretože pre pôvodnú klientelu sa stala pridrahou a lukratívnejšiu klientelu si nemohla získať. Stačilo osem rokov riadenia firmy synom Jamesa T. Warda a bol koniec. Firma skončila v bankrote, ľudia na ulici a syn prišiel o všetko majetok, ktorí skončil v rukách veriteľov. Rok po bankrote firmy sa syn zastrelil, pričom do poslednej chvíle opakoval, že nebyť márnotratnosti jeho otca, všetko by bolo inak.

James T. Ward po deviatich rokov v ústave mal to šťastie, že svoj život dožil v kruhu rodiny. Nie svojej, ale rodiny jedného zamestnanca, ktorý u neho pracoval desiatky rokov a nechcel, aby jeho bývalý chlebodarca skončil niekde na ulici. Zomrel ako 96-ročný, a našťastie si pre chorobu nerobil starosti o firmu, ktorú vybudoval – a jeho syn zničil. Na konci života si už ani nepamätal, že nejakú firmu vôbec mal.

____________________________________

 Bruselská ekonomika je kanibalom. A nemôže jej pomôcť ani prípadné pričlenenie Ukrajiny, pretože únia požiera vlastné trhy za pomoci nízkych nákladov na mzdy, vysokých cien výrobkov – s čím súvisí klesajúca kúpyschopnosť obyvateľstva. Na jednej strane sa ponúka množstvo rôznych pôžičiek, ktoré umožňujú aj slabším vrstvám nákupy, lenže nikto si neuvedomuje základnú pravdu – doba splatenia dlhu je dlhšia, a teda nedochádza k prirodzenej obnove vybavenia podľa potrieb klienta, ale výhradne len podľa jeho možností – nové nekúpi, kým nesplatí staré a ešte aj vtedy premýšľa, či sa opäť zadĺži. Sfalšované štatistiky hovoria o raste životnej úrovne aj v chudobnejších krajinách “ tretieho sveta “ (sem už patrí aj Slovensko), ale realita je úplne iná. Jediné, čo skutočne rastie – sú dlhy obyvateľstva.

Mnohí hovoria, že napríklad na cestách pribúda množstvo nových áut a nemôže byť teda zle. Pravda, autá pribúdajú a dokonca aj nové – lenže, väčšina je zakúpená na rôzne pôžičky, a mnohých ku kúpe prinútili aj reštriktívne opatrenia štátu – napríklad dopravcov. (Napríklad na Slovensku platia oveľa tvrdšie pravidlá pre maloprepravcov, než pre hromadnú dopravu). Podobne je to aj so spotrebnou elektronikou, bytmi, a mnohými inými oblasťami.

Únii nepomôže nič. Ba niečo by predsa mohlo – mohlo by ju zachrániť zavedenie tvrdých mzdových pravidiel, ktoré by odbúrali prácu za žobrácku mzdu (aby sa ľudia dostali aspoň na úroveň prežitia, ako poznamenal jeden ……. v slovenskej politike), čo by znamenalo obnovenie tabuľkových platov – a napríklad v prípade Slovenska rast najnižšej mzdy nad úroveň 1.000 € mesačne. Avšak – je to nereálne, pretože únia je plne v područí rôznych záujmových skupín, ktoré kašlú na to, že si pília konár pod sebou. Napokon – v prípadnej vojne (tak ako v minulých) nebudú bojovať a zomierať zbohatlíci. Tí si kúpia “ dišpenz „, ako ich predchodcovia v minulosti. Otázkou ostáva, či ich dišpenz ochráni pred nazúrenými a vyhladovanými masami …. napríklad na konári nejakého stromu s konopnou kravatou okolo krku.