O Slovensku

Ak už teda niekto odsudzuje ruského prezidenta Putina za jeho minulosť v KGB, mal by sa zamyslieť aj nad inými, často dôsledne utajovanými “ úspechmi “ v kariére svetových politikov, či veľmocí. Základnou fámou je, že krajiny strednej a východnej Europy boli oveľa viac skorumpované, než tzv. vyspelý svet. Nie je to pravda, pretože

Nejedna vyspelá krajina si korupciu úpravami zákonov – legalizovala

Niekde to nazvú lobistickými skupinami, ale princíp je stále rovnaký – čo dáš, ak ťa podporíme ? Iste, v nejednej krajine je výška oficiálneho daru pre kampaň obmedzená zákonom, lenže to sa dá pomerne ľahko obísť. Napr. ak chcete darovať milionovú čiastku, ale limit je dvadsaťpäťtisíc, stačí – ak si nájdete primerané množstvo “ darcov „, medzi ktorých peniaze rozdelíte a darujú ich vo vlastnom mene, hoci nejeden z nich by často nemal ani na – raňajky v lepšom reštauračnom zariadení. Iste, dnes už existuje systém kontroly, ktorý má týmto praktikám zabrániť, ale v nejednom prípade ho obídu veľmi ľahko – napríklad pridelia zamestnancovi mimoriadnu odmenu za skvelú prácu, pričom je potichu dohodnuté, že jej istú časť “ dobrovoľne “ daruje na kampaň.

Temná legenda s menom Kennedy

Nie, John by sa nikdy prezidentom nestal, keby jeho starší brat nezahynul v II. svetovej vojne. Bol len náhradníkom, a podľa vlastného otca – veľmi zlým náhradníkom. Po smrti najstaršieho syna sa však všetko pre hlavu klanu zmenilo. Joe Kennedy chcel dostať člena rodiny na najvyššiu pozíciu v krajine, kde sa neustále cítil “ menejcenným “ potomkom prisťahovalcov, hoci s vplyvnými kontaktmi. Dôsledne zo svojej minulosti vymazával aj podivné obchodnícke úspechy z čias prohibície, kde sa neskryte hovorilo, že vtedy položil skutočné základy postavenia rodinného klanu na ziskoch z obchodu s pašovaným alkoholom. Nie nadarmo sa po atentáte na jeho syna Johna spomínala aj tzv. stopa mafie, s ktorou mal spolupracovať počas prohibície a nedodržať vzájomné dohody. A hoci sa hlave klanu v obchode darilo, v politike to už také jednoznačné nebolo. Získal síce post na veľvyslanectve v Londýne, ale musel ho potichu opustiť pre problémy s názormi, ktoré verejne prezentoval. Neskryte obdivoval A. Hitlera a jeho politiku, čo viedlo k jeho nútenému odchodu z veľvyslanectva. Po návrate domov už bolo jasné, že jeho politická kariéra končí. A všetky svoje nádeje upieral k staršiemu synovi. Ten sa však z vojny – nevrátil. Mladší syn sa síce prezidentom stal, ale jeho hviezda veľmi rýchlo zapadala vo vlne škandálov, ktoré svojím správaním spôsobil. Ktovie, či by si ho vôbec niekto pamätal, ak by nedošlo k výstrelom v Dallase. K jeho odstráneniu malo dôvod mnoho ľudí – istý čas mal napríklad spoločnú milenku s jedným z vodcov mafie. Navyše, vo víťaznej prezidentskej kampani uspel s výraznou podporou odborov, ktoré boli práve pod kontrolou mafie. Za podporu sa odmenil – menovaním brata Roberta za ministra spravodlivosti a prenasledovaním vodcov mafie a – odborov.

Všetko je lepšie ako komunizmus – aj krvavý diktátor

A tak došlo k podpore politikov, ktorí nielen ukrývali fašistických zločincov, ale často aj sami preferovali fašistické praktiky. V Paraguaji dlhé roky vládol Stroessner, Chile trpelo pod Pinochetom, o nič lepšie to nebolo ani v europskych končinách – Franco či Salazar boli vzormi všetkého možného, len nie slobody a demokracie. Ale podporu Bieleho domu mali obvykle do poslednej chvíle. Kuba pred Castrom bola dokonalým vzorom mafiánskeho štátu, ktorý viedol bezohľadný diktátor Batista, tolerujúci kasína mafie a vraždy oponentov. Niet divu, že ho nahradil niekto iný … Castro. V Dominikánskej republike zase predvádzal moderné praktiky likvidácie opozície diktátor Trujillo. Aj ten mal dlhý čas podporu USA, kým sa nezistilo, ako udeľoval amnestie odsúdeným oponentom režimu.

Niektorých letecky transportoval, a aby ušetril na benzíne, nad cieľom ich z lietadiel vyhadzoval – bez padáku. Však tie boli v tej dobe nesmierne drahé. Iným prisľúbil milosť, ak uspejú v plaveckých pretekoch so – žralokmi. Hotový ľudomil a demokrat.

Prejdime však na náš kontinent, a pozrime sa na boľavý otlak súčasnosti – Ukrajinu. Leonid Kučma skončil ako prezident v dôsledku demonštrácií a podozrení z objednávky vraždy novinára Gongadzeho. Menej sa už hovorí o tom, komu bol zavraždený novinár nepohodlný, ak obídeme samotného Kučmu. Nejaký čas pred jeho vraždou sa totiž začal zaujímať nielen o Kučmu, ale aj o rastúci vplyv vznikajúceho klanu plynovej princeznej J. Tymošenkovej. Dodnes sa presne nevie, prečo sa rozpadol politický blok Juščenko – Tymošenková, ktorý sa postaral o pád Kučmu, ale zlé hlasy hovoria, že

Juščenko veľmi rýchlo pochopil, s kým sa dal do spolku … jeho politická partnerka nemala zábrany pred ničím. A veľmi sa svojimi praktikami od Kučmu nelíšila.

Prvý súboj Juščenka s Janukovyčom neskončil podľa predstáv Západu. Okamžite začali demonštrácie a padali obvinenia z manipulácie s hlasmi voličov. Neskôr začalo aj vyšetrovanie, lenže skončilo bez výsledku. Alebo skôr želaného výsledku – potichu sa totiž hovorilo, že podplácali a podvádzali obe strany, len Janukovyč to zrejme robil lepšie, ako jeho súperi. A hoci sa nakoniec Juščenko za výdatnej podpory mimovládnych organizácií presadil, čas ukázal, že pomery v krajine sa k lepšiemu nezmenili. Ani náhodou …

Tymošenkovej klan si začal budovať impérium, a na Ukrajincov opäť všetci – kašlali. Aj mimovládky, minimálne do chvíle zistenia, že svoju úlohu – nesplnili.

Pomohli dosadiť prozápadných politikov, lenže tí sa vykašlali na svojich podporovateľov a kradli do svojho vrecka. Vrchol dosiahla situácia vo chvíli, kedˇ Rusko stratilo trpezlivosť s notorickým neplatičom a ukrajinská vrchnosť začala okrádať iných odberateľov ruského plynu. Aj Slovensko. Napokon sa síce dohoda uzatvorila, lenže za ceny, ktoré dnes Ukrajinci odmietajú. Dohodli sa aj zľavy, avšak s poznámkou, že v určitom období sa ich poskytovanie môže dodávateľom prehodnotiť. Napokon, tento rok sa to aj stalo, v zmysle pôvodnej dohody.

Kde je teda problém ? V predstave Ukrajiny a jej “ spojencov “ (len si spomeňte, ako prejavili svoje priateľstvo ukrajinskému ľudu, ktorý začala okrádať nominantka Západu) malo všetko prebiehať asi takto – Rusko bude dodávať plyn so zľavami, teda za priateľské ceny, ale my s ním priatelia – nebudeme. Možno – ak by sedel v Kremli G.W.Bush, ktorý nevedel na mape počas predvolebnej kampane ukázať, kde býva, tak by táto predstava bola realitou. Lenže, v Kremli sedí V. Putin, bývalý člen KGB a tam hlupákov nebrali na žiadnom základe – nepomáhali ani známosti, ani peniaze.

Kosovo je košer, Krym nie … ani Baskicko, Flámsko, Valonsko, či nezávislá škotska vrchovina … alebo Kurdistan. Prečo ?

Deliť sa môže len to, čo patrí konkurentom. Napríklad Rusku. Deliť sa môže, ba musí tam, kde je niečo, čo sa hodí záujmom Washingtonu, Bruselu, Londýna, Berlína či Paríža. Korupcia je prijateľná, ak sa riadne – uzákoní. Aj spolupráca s mafiou je prijateľná, ak to vyhovuje obom stranám – svojho času americká vláda uzavrela dohodu s mafiou v newyorských dokoch, že ak mafia zastaví príval nacistických agentov, vláda na oplátku privrie oči nad jej kšeftom a umožní bossovi L.Lucianovi dýchať čerstvý vzduch – mimo väznice. Stalo sa – Luciano išiel nakoniec na slobodu (a ak sa nemýlim, neskôr zomrel na infarkt niekde v letiskovej budove), a nacistickí agenti mali zrazu bezmála 100% úmrtnosť.

TRidsaťtisíc obetí Pinochetovho režimu tiež nevadilo, pretože sa zabránilo hrozbe vlády komunistov v Chile. Nevadilo ani potláčanie hlasu ľudu, pokiaľ ľud kričal niečo neprijateľné. Na Ukrajinu išli peniaze na podporu demonštrantov, a tá istá vláda (teda americká) poslala na vlastných obyvateľov – obrnence, slzný plyn a národnú gardu.

Vojna nevadí, ak sa vedie pre správne ciele … to je politika, a nielen Bieleho domu.

Národ ? Len číslo … ľudia ? Však sa rúbe les, musia lietať aj triesky, nie ? A pokiaľ dosiahne americká politika neprijateľné vrcholy, šikovne sa poukáže na praktiky bývalého ZSSR, či Ruska. Lenže – ZSSR už neexistuje, a navyše v ničom sa nelíšilo od praktík USA – spomeňme si nielen na august 1968, či madarské povstanie v 1956, ale aj na Vietnam, Falklandy, stále rozdelenie korejského národa, Irak (kde Američania hľadali len to, čo sami Husajnovi predali), Somálsko, Kongo … alebo Nikaraguu – spomenie si ešte niekto na spojenca Bieleho domu A. Somozu ? Nie, to sa predsa nehodí, vytýkať súčasníkom bolesti a chyby minulosti … alebo skôr, hodí sa to len v prípade – Ruska.

Poľský kráľ Ján Sobieski sa musí otáčať vo svojom hrobe. Prisluhovanie kde-komu, to nikdy nebola zvyklosť poľského národa. Vždy dokázal bojovať, bez ohľadu na presilu a záujmy mocností. A zrazu ? Zrazu volá po cudzích vojskách na vlastnom území ? Nie, tie vojská chcú len ľudia, ktorým niekto pekne zaplatil – na drevo. Veru, týchto ľudí sa musia zbaviť – a nielen Poliaci. Ak niekto chce riešiť konflikt na Ukrajine, môže tam ísť. Nikto mu nebráni. Ale nech do toho neťahá národ.

Ktosi povedal, že na Ukrajine môže byť okolo šesťtisíc ruských vojakov. Som názoru, že by ich tam malo byť skôr okolo dvadsaťtisíc, však tam má Rusko svoju námornú základňu, nie ? Prečo sa však nehovorí aj o tom, že na ukrajinskom území sa odhadom pohybuje okolo dvetisíc žoldnierov súkromných bezpečnostných služieb, ktorí neovládajú ani ruštinu, ani ukrajinčinu … skoro výhradne hovoria anglicky. Alebo zabudli svoj rodný jazyk ? Zrejme …

Ak chceme na našom kontinente mier, zbavme sa tých, čo zarábajú – na vojne. A pribaľme im na cestu aj našich vlastných zradcov a prisluhovačov.