O Slovensku

Nenávisť ľudí nepochádza z krívd, ktoré utrpeli, ale naopak – zo zistenia, že iní dokážu žiť – bez nich

 

Pred nejakým časom nás oslovila konkurenčná spoločnosť a navrhla spoluprácu. Slovo dalo slovo, a dohodli sme si stretnutie. Náš potenciálny partner mal niekoľko návrhov, ktoré mali znížiť náklady a naopak – zvýšiť príjmy. Kto by nechcel ? Ako vyplynulo z jeho prieskumu trhu a našich činností, naše záujmy a klienti sa často krížili. A tak sa neraz stalo, že klient zaplatil jednu službu jemu a inú zase nám, hoci obe služby mohol získať od jedného dodávateľa. Mohli by sme sa dohodnúť, že každý budeme pôsobiť v inej oblasti, nebudeme si vzájomne konkurovať v rovnakých službách a dokážeme sa sústrediť na jednu činnosť a vyťažiť z toho. Prečo nie ? Urobila sa analýza, a zistilo sa, že máme dve skupiny klientov – veľkých, ktorí požadujú komplexné riešenia, a ich objednávky tvoria približne 8% celkového objemu objednávok, ale v otázke príjmov prinášajú skoro 81%. A potom malých klientov, ktorí tvorili 92% objednávok, ale príjmy od nich dosahovali sotva 19% celkového objemu. Áno, je to pravda, konštatovali sme, zbytočne trieštime sily. Ako sa teda dohodneme ?

Potenciálny partner navrhol, že nám prenechajú celý sektor malých klientov, vrátane všetkého, čo s tým súvisí – kontaktov, prebiehajúcich zmlúv, dohôd o budúcich zmluvách a podobne. A on si ponechá veľkých klientov, pretože disponuje dostatočným kapitálom, aby kedykoľvek uspokojil ich požiadavky. Návrh vyzeral absurdne … prepočítali sme naše tržby, a samozrejme zistili, že dokázali by sme tvoriť približne rovnaké objemy príjmov, ale náklady by nám výrazne stúpli. Na druhej strane, mohli sme sa zbaviť zbytočnej administratívy, súvisiacej s vybavovaním úverov pri veľkých objednávkach, a všetkého, čo s tým súviselo. A to bola celkom lákavá predstava, aj napriek nevýhodám návrhu. Konzultovali sme celú vec s klientmi, ktorí nám dávali väčšie zakázky, a ukázalo sa, že by im prípadný prechod pod iného dodávateľa nevadil. Pre nich bolo podstatné, aby ich požiadavky splnil … a nebolo podstatné, kto. A tak sme návrh po zapracovaní pripomienok právnikov prijali. Vytvorila sa spoločná firma, kde sme mali rovnaký podiel, a boli stanovené pravidlá hry – toto je vaše, a toto zase naše. Pôvodné spoločnosti sme si ponechali, len sme zmenili ich orientáciu.

Približne poldruha roka išlo všetko tak, ako sme si predstavovali. V podstate, hoci sme boli spoločná firma, každý si ponechával výnosy z vlastnej činnosti a sám si aj hradil výdavky s tým spojené. V zmluve o spoločnom podniku boli jasne zakotvené právomoci, zodpovednosť, ale aj to, že druhá strana nemá žiadny nárok na podiel z príjmov svojho partnera, a nemôže požadovať, aby sa partner podieľal na krytí jej záväzkov. Pri uzatvorení zmluvy to nikomu nevadilo, naši partneri boli nadšení, lebo si mysleli, aký skvelý obchod uzavreli … a možno niekde v kútiku duše sa aj smiali, ako nás dobehli.

Lenže, človek plánuje a život si aj tak ide svojou cestou. Divízia nášho partnera začala mať v druhom roku pôsobenia problémy. Klienti začínali mať problémy s platbami, čo sa prejavovalo na neschopnosti divízie splácať svoje záväzky, hlavne úvery, ktoré čerpala na svoje zakázky. Aj my sme mali problémy, ale zásluhou toho, že sme nepotrebovali čerpať úvery, dokázali sme následky výpadkov v príjmoch pomerne ľahko neutralizovať. V treťom roku sa pomer príjmov divízií napokon otočil. Divízia nášho partnera stratila skoro 40% príjmov, a dostala sa do platobnej neschopnosti. A keďže výpadky v príjmoch financovala aj príjmami svojej pôvodnej spoločnosti, hrozil úpadok aj pôvodnej spoločnosti. A tak padol nový návrh – aby sme sa vzhľadom na vývoj situácie spojili, a začali deliť. Nie však o prácu – len o príjmy. Podstata návrhu spočívala v tom, že by sa vypracoval dodatok k pôvodnej zmluve, ktorý by zakotvil zlúčenie príjmov do jednej pokladne, a partneri by sa po odpočítaní všetkých nákladov delili na polovice.

Návrh sme odmietli. Naša zadĺženosť bola nulová, lebo sme postavili vyvážený systém, a odmietali zakázky, ktoré sme si nevedeli financovať z vlastných zdrojov. A teraz niekto chcel, aby sme splácali jeho dlhy, hoci si ponechal výnosnejšiu časť obchodu ? Čo nasledovalo, to sa dá predvídať. Partner nám zaslal písomné odstúpenie od zmluvy, žiadal ukončenie činnosti spoločného podniku, vyúčtovanie a návrat k pôvodnému stavu. Pristúpili sme na to, vypracovali vyúčtovanie, a so svojou časťou sme sa vrátili k pôvodnej firme. A mysleli sme si, že je koniec. Chyba, nebol koniec. Po nejakom čase firma nášho partnera definitívne skončila v konkurze, keďže nevládala splácať svoje záväzky. A nám prišla – súdna žaloba. Bývalý partner nás žaloval o podiel na zisku, a svoju žiadosť na súde odôvodnil slovami – boli sme partneri v spoločnej firme, a aj napriek zneniu zmluvy sme očakávali pomoc. A cítime sa poškodení tým, že my sme skončili v konkurze, a náš partner v zisku.

Máme tri rozsudky na Slovensku, ktoré všetky potvrdzujú, že sme naplnili znenie zmluvy, ktorú sme uzavreli. Máme tri rozsudky, ktoré sú v súlade s európskou legislatívou. Máme tri rozsudky, v ktorých sa požiadavky nášho bývalého partnera zamietli v plnom rozsahu, nakoľko práva a povinnosti v spoločnom podniku jasne stanovila zmluva, ktorej uzatvorenie navrhol náš bývalý partner. A napriek tomu – nemáme pokoj. Čaká nás nové súdne konanie, ale tentoraz v – Belgicku. Keďže firma bývalého partnera má hlavné sídlo v tejto krajine, podala žalobu na miestny súd, a to aj napriek tomu, že v zmluve bolo zakotvené, akou legislatívou sa riadi. Na naše prekvapenie žalobu v Belgicku – prijali. Náš bývalý partner navrhol, aby belgický súd vydal predbežné opatrenie, ktorým nám zablokuje pomernú časť príjmov, o ktoré nás žaluje. Na predbežnom jednaní súd uznal, že sme konali presne v súlade so zmluvou, ale predbežným opatrením nám nariadil, aby sme žalovanú sumu uložili na osobitnom účte, a predložili o tom doklad. Podľa sudcu sme zmluvu dodržali, ale nie je isté, či sme konali v dobrom úmysle. Našu námietku, že uzatvorenie zmluvy navrhol náš bývalý partner, a presne zodpovedala jeho požiadavkam, o čom sme predložili aj zápisy z jednotlivých jednaní pred založením spoločného podniku, sudca reagoval slovami – citujem – z predložených dokladov potvrdzujem pravdivosť vašich slov, avšak nie je preukázateľné, že táto situácia (teda rokovania a uzatvorenie zmluvy) nevznikla vaším predošlým cieľavedomým konaním v obchodnej politike … keď som to čítal, skoro mi oči vypadli.

_______________________________________

Nie, zmluvy v dnešnej Európe platia podľa toho, komu a čo vyhovuje. Náš prípad nie je ojedinelý – bežne sa stáva v rámci únie, že niekto vás začne fackovať, a ak sa začnete brániť – označí vás za vinníka. Skúsenosť mi hovorí, že na Slovensku nie je o nič väčšia korupcia, ako kdekoľvek v únii. Potvrdzujú to aj mnohé zmluvy, uzatvorené medzi Slovenskom a rôznymi spoločnosťami, ktoré si zámerne do podmienok zakotvia, že zmluva sa riadi právom tej a tej krajiny, hoci jej plnenie je na Slovensku. Práve to je priamy dôkaz o korupcii. A tieto zmluvy sú naozaj uzatvorené v rozpore s dorbými mravmi, však prečo sa má riadiť slovenská zmluva napríklad holandským právnym poriadkom ?

Keď mlčíte, ste zbabelci. Ak sa bránite, ste udavači. Okiadzame sa vinami komunistických režimov v 50. rokoch, a ospravedlňujeme zločiny súčasnosti, ktoré sú často ešte horšie. Zločiny komunistických režimov prišli v povojnovom období, kedy sa národy spamätávali z utrpenia. Túžba po pomste a bolesť zo straty blízkych zatemňovali mozgy, a zavinili množstvo absurdného utrpenia. Nesmieme však zabúdať, kto a v akom záujme poskytoval úkryt a živobytie stovkám prominentných nacistických zločincov.

Nesmieme zabudnúť na zločiny minulosti, ale ešte viac nesmieme dopustiť, aby sa zločinmi minulosti ospravedlňovali zločiny súčasnosti. NATO vzniklo oveľa skôr, ako Varšavská zmluva. Rozpad RVHP bol spojený s verejne vyslovenými myšlienkami, že starý kontinent sa má potom spojiť za spoločným cieľom – teda aj s Ruskom. A ako to dopadlo ? Rusko skončilo okamžite v izolácii, aké-také jednania sa viedli len počas éry opilca B. Jeľcina, ale v okamihu, ako krajina získala stabilitu, opätovne sa začala proti nej studená vojna. Prečo ? Preto, lebo nestabilný režim B. Jeľcina ostatným vyhovoval, lebo si mohli robiť, čo chceli.

Za komunistického režimu sme stáli v radoch a mali v mnohých oblastiach nedostatok. Áno, je to pravda. Ale bolo isté, že dokážeme prežiť, a to aj v prípade vydierania zo strany tých, ktorí sa honosne nazývali demokratmi. Dnes máme obchody plné – z dovozu. Ak sa politike Bruselu niekedy vzoprieme, stačí vyhlásiť sankcie a sme na kolenách. Budeme zomierať hladom, pretože sme všetko zničili. A v Bruseli nevládne o nič väčšia demokracia, ako kedysi v sovietskom politbyre za múrmi Kremľa. Pre našich spojencov sme stále potenciálni nepriatelia – alebo chcete povedať, že priatelia sa navzájom odpočúvajú, podliehajú vstupným programom ako ESTA, či čelia vydieraniu, ako Slovensko v prípade odmietnutia eurovalu ? Kde bola solidarita, keď krachovali slovenské banky ? V našom dôchodkovom systéme, ktorého financiami sa zaplátali diery v bankách, a následne si ich kúpili “ naši priatelia “ – za babku. Dodnes nikto neodpovedal, či sa vtedajšia pôžička z dôchodkových zdrojov vrátila späť – ale súdiac podľa zúfalej snahy o zvýšenie vekovej hnranice dôchodku, tak sa nevrátila. A nikdy nevráti.

A niekto potom tvrdí, že obhajujem komunistov … no, nech dúfa, že nikdy počas jeho života nedôjde k rozporom s Bruselom a nebudeme v izolácii. Lebo ak sa to stane, a on bude niekde na rohu hladovať – nie, almužnu nedostane. A prečo – však si môže kopnúť do komunistov a bude sýty, nie ?

Do mŕtvych kopú len zbabelci. Ale do mňa a mojej rodiny kopať nebudú, a rovnako sa nebudú dotýkať mena mojej firmy – akýmkoľvek spôsobom, hoci aj anonymne. V mojom prípade neplatí, že kto do mňa kameňom, do toho ja chlebom … alebo nastavenie druhého líca. Ja sa riadim iným pravidlom – kto do mňa kameňom, ja do neho panelom. A iná zásada – dáš pokoj, máš pokoj. Necúvol som pred aparátčikmi za socializmu (a tí naozaj mali prostriedky na “ osladenie “ života), a necúvnem ani pred tými, čo im mlieko tečie po brade, alebo ostošesť nadávajú na minulú éru, aby si nikto nevšimol, že sami majú – špinavé paprče.

Nejde mi o peniaze, ani prejavy vďačnosti … stačí mi to isté, čo som pocítil pred Vianocami, keď som stretol bývalého kolegu, ktorý mi pri káve oznámil, že má výmer dôchodku a nebude musieť živoriť. A mňa potešilo, že na jeho slušnom dôchodku mám nepatrný podiel aj ja, lebo som mu platil za prácu podľa zásluh, a nie podľa zákona o minimálnej mzde, ktorý mnohí zneužívajú, aby im viac ostalo. Hanbil by som sa, ak by moji ľudia pracovali za takú – žobračenku.

Audi, Volvo, Mercedes … alebo Aston Martin … vily s bazénmi, golfové ihriská ? Nedajte sa vysmiať, a čo si z toho vezmem do hrobu ? Nič, dostanem drevenú krabicu a dva kubíky zeme. Tak – na čo by mi to bolo ? Stačí mi moja stará hrča, ktorá mi splnila dávny sen o Lexuse v garáži … a tá ma dovezie všade, kde chcem. Len ma nestála toľko, ako rodinný dom … vlastne, za jej cenu by som si dnes nekúpil ani desaťročnú fábiu.

Aké požičaj, také vráť … kto v mene mieru a demokracie bije ľudí, sníva o vojne … v mene moci a bohatstva. A podľa mňa je to lotor, nech sedí kdekoľvek – či v Kremli, alebo Bielom dome.