O Slovensku

Už som spomenul na inom mieste, že Poľsko má skutočne bohatú minulosť, na ktorú môže byť právom hrdé. Ale pri pohľade na poľskú politiku od konca I.svetovej vojny (a teda faktickej obnovy poľského štátu) mám pocit, že Poliaci sa (nie prvý raz) zbláznili. Sotva obnovili štát (rozdelený predtým medzi Rakúsko, Rusko a Prusko), začali okamžite plánovať jeho rozšírenie. V tomto sa nelíšili od vtedajšieho Sovietskeho Ruska, ktoré na poľský účet plánovalo presne to isté, čoho dôsledkom bola vojna.

Vojna skončila uzatvorením prímeria, o čom v podstate rozhodla bitka pri Varšave, kde bola Červená armáda rozprášená poľskými vojskami, väčšina jej vojakov zabitá alebo skončila v zajateckých táboroch. Poľsko dokázalo vyťažiť z podpory Francúzska, Spojených štátov a svojím spôsobom sa pomstilo odvekému nepriateľovi za jeho podiel pri rozbití štátu v 18.storočí. Na svoje víťazstvo mohlo byť právom hrdé … sotva však mohlo byť hrdé na to, čo nasledovalo neskôr.

Červený kríž: „Neznesiteľný zápach vychádza z bývalých strážnych domov a stajní používaných ako väzobné zariadeniach. Zajatci sa kŕčia okolo improvizovaného sporáka v ktorom len niekoľko protokolov je pálených ktoré slúžia ako jediný zdroj tepla. V noci si ľahnú spať do tesne rozložených riadkov v skupinách po 300 ľudí ako jediná obrana proti sezóne pred začiatkom zimy. Zajatci spia bez matracov a prikrývok v tmavých nevetraných ubytovniach. Väčšina zajatcov je oblečených v handrách. Dve hrozné epidémie – úplavica a týfus – skosili väčšinu táborových väzňov v auguste a septembri. Dôsledky epidémia boli sťažené tým, že objekty sú zdieľané zdravými aj infikovanými väzňami, ako aj nedostatok lekárskej pomoci, jedla a oblečenia … Úmrtnosť vyvrcholila na začiatku augusta, kedy 180 ľudí zomrelo na úplavicu počas jedného dňa … Počet väzňov v pevnosti, v prípade, že dáta môžu byť dôveryhodné, postupne dosiahol 10.000, ale bol v októbri už len 3861″. Tábor nakoniec musel byť uzavretý kvôli extrémnym podmienkam ktorým boli väzni v ňom vystavení.

Tak znela správa Červeného kríža o pomeroch v jednom zo zajateckých táborov. Nikdy sa už presne nezistí, koľko zajatcov zomrelo v poľských táboroch, kde ich kosili choroby a hlad, ale ich počet sa odhaduje na osemdesiattisíc. Správy z táborov boli tak desivé, že aj mnohí Poliaci žiadali, aby došlo k zmene prístupu vo väznení zajatcov.

V správe predloženej odborom Sanitácie ministerstva obrany v Poľsku minister generál Z. Gordynski citoval K. Habichta v liste z 24.novembra 1919 popisujúci situáciu v tábore Bialystok takto: „Navštívil som tábor väzňov v Bialystoku a ako prvý dojem z toho, čo som videl, Vás oslovujem ako hlavný lekár poľskej armády vzhľadom na hrozné obrazy konfrontujúce každého návštevníka zariadení. Podobne ako v Breste trestná nedbalosť ktorej sa dopúšťajú orgány tábora spôsobili hanbu svojmu menu a poľskej armáde. Všade v tábore stretnete špinu a tábor je v havarijnom stave, čo je nemožné popísať spolu s ľudskými ťažkosťami, ktoré budú zdrojom nebeského hnevu proti osobám zodpovedným za to, čo sa deje. Exkrementy sú priamo pred dverami barákov ako infikovaní väzni sú príliš slabí na to chodiť na WC … Kasárne sú silne preľudnené a mnoho z údajne zdravých väzňov je evidentne nakazených. Z môjho pohľadu ani jeden z 1400 väzňov nemôže byť považovaný za zdravého. Ľudia v handrách sa zhromažďujú k sebe za účelom zostať v teple. Vo vzduchu je zápach väzňov ktorí trpia na úplavicu a gangrény, s nohami opuchnutými v dôsledku hladovania … Zložitá situácia je spôsobená krvavou a vyčerpávajúcou vojnou az toho vyplývajúceho nedostatku potravín, oblečenia a topánok, preľudnením táborov, spolunažívaniu nakazených väzňov zo zdravými, bez karantény a dezinfekcie, a konečne – tu je niečo, za čo sme vinný na pokánie za – ľahostajnosť a priame zanedbanie služobných povinností ktoré je typické pre našu dobu „.

V roku 1919 sa poľskej armáde dobrovoľne vzdala skupina lotyšských vojakov a dôstojníkov. Boli odvedení do zajateckého tábora, kde im najprv uštedrili päťdesiat rán ostnatým drôtom, čoho následkom bolo úmrtie minimálne desiatich zajatcov na sepsu (ako následok bičovania). Ostatných nechali tri dni bez jedla a vody, pričom každému, kto by chcel opustiť tábor kvôli vode, hrozila smrť. Nakoniec povedali zajatcom ich väznitelia, že zabiť ich síce nemôžu, ale budú ich kŕmiť tak, že všetci budú v jednom okamihu – mŕtvi.

Nie je žiadnym tajomstvom, že jedným z najvyšších predstaviteľov Poľska bol J.Pilsudski, ktorý plánoval naplnenie sna o veľkom Poľsku, do čoho o.i. zahŕňal aj obsadenie častí územia vtedajšieho Československa. O tom, kto bol J.Pilsudski, si prečítajte sami – životopis.

O vzťahu Poľska k jeho susedom dostatočne vypovedá aj fakt, že ani poriadne neuschol atrament na podpisoch Mníchovskej dohody, a okamžite si začalo uplatňovať údajné nároky na územie Československa, dokonca oveľa skôr, než to urobilo hitlerovské Nemecko. Nakoniec sa stalo obeťou vlastnej politiky, pretože mu nepomohla ani dohoda s Nemeckom, a skončilo rozdelené medzi Nemeckom a vtedajším stalinským Sovietskym zväzom. Dalo by sa objektívne konštatovať, že čím Poľsko bojovalo – tým aj padlo.

Je preto zaujímavé, že z poľskej histórie medzi svetovými vojnami si Poliaci akosi pamätajú len Katynský les a rozdelenie krajiny Nemeckom a Sovietskym zväzom. Účelovo zabúdajú, že Katyni predchádzali ich beštiálne praktiky v zajateckých táboroch počas rokov poľsko-sovietskej vojny v rokoch 1919-1921, či realitu, ktorú nepopierajú ani protirusky orientovaní historici – práve vzájomný konflikt začal snahou Poľska o opätovné získanie Ukrajiny.

A netreba si robiť ilúzie – nebyť vyčerpanosti poľského súpera po I.svetovej vojne, jeho vnútorných problémov, ktoré začali októbrovou revolúciou a paralelných konfliktov, poľský štát by zrejme veľmi rýchlo zanikol – sotva bol obnovený. Na povestnom zázraku na Visle mala najväčší podiel – Šťastena.

Skúsme sa presunúť o desaťročia ďalej. Poľsko sa nevzdalo svojich ambícií ani po II.svetovej vojne, jeho armáda sa zúčastnila na vpáde do Československa v auguste 1968. Na jednej strane sa pripomína dlhoročný “ dočasný “ pobyt sovietskych vojsk v Československu, avšak na druhej strane sa úplne ignoruje všetko ostatné. Napríklad aj to, že vtedajší poľskí predstavitelia tvrdo žiadali, aby na území Československa ostali aj ich vojská. A sťahovali svoje vojská len s veľkou nechuťou.

______________________________

Dnes sa Poliaci opäť pokúšajú o zapojenie do hry veľmocí. Zjavne sa nepoučili zo svojej minulosti, a opäť skúšajú naplniť svoje absurdné sny o veľkom Poľsku, či pomste Rusku za Katyň. Naivne si namýšľajú, že môžu zohrať dôležitú úlohu vo vzťahoch Západu voči Rusku, a opäť zabúdajú, že Západ predá každého a kedykoľvek, ak je to v jeho záujme. Je to udivujúce, pretože sami túto situáciu zažili a v nejednom prípade.

A tak vzniká otázka – kedy konečne Poliaci ukončia svoje storočie kolaborácie s rôznymi šialencami, ktorým na Poľsku vôbec nezáleží, ale práve zásluhou Poľska môžu zatiahnuť do nebezpečného konfliktu celý európsky kontinent ? Kedy pochopia, že slová súčasného ruského prezidenta o skutočnom stave poľskej armády (teda, že obsadenie Poľska by bolo otázkou týždňov) neboli mienené ako vyhrážka, ale skôr ako konštatovanie reálneho pomeru síl a vzťahov na medzinárodnej politickej scéne ? Kedy pochopia, že hra s ohňom môže byť veľmi nebezpečná ?

Ak sa už nevedia poučiť z vlastnej skúsenosti, mali by sa poučiť z osudov S.Husajna, ktorý bol dlhé roky najlepším spojencom Bieleho domu (ako ironicky hovorila americká diplomacia), pretože ho mohli využívať podľa aktuálnej potreby – niekedy ako spojenca, inokedy ako nepriateľa. A vieme dobre, ako nakoniec skončil.

Zdá sa však, že Poliaci sa ešte stále pohybujú medzi zaprášenými kronikami a naivne veria, že ich môžu oprášiť … a urobiť z nich realitu. Veľmi sa mýlia …