Založ si blog

Partizáni novembra 1989

Ešte pred novembrom sme neraz mali možnosť poznať ľudí, ktorí sa často a s obľubou hrdili cudzím perím … napríklad odbojárov, ktorí v čase SNP ťahali za sebou samopal a naháňali okupantov v plienkach … naivne sme verili, že sa doba zmení …

Kdeže … to bolo naozaj len naivné prianie. Ak mal kedysi J.Werich obavy, že po spoločenskej zmene sa na povrch vyplaví spoločenský odpad, vedel veľmi dobre, o čom hovorí. Postihlo to aj nás, len sme to nechceli vidieť … opojení víziou, ktorej pozlátko zaslepilo aj rozvážnejších.

Iste, videli sme, že do významných postov sa dostávajú ľudia, ktorí boli všetkým možným, len nie oponentmi bývalého režimu … mnohí z nich sa dokonca ani len nezmohli na jeho kritiku, a to ani vtedy, keď sa už otriasal v základoch. Biť sa o moc, majetky a postavenie – vedeli dokonale. Ešte horšie bolo, že zmeny vyplavili na vrch mocenskej pyramídy aj ľudí, ktorí už predtým žili v akomsi obláčiku skutočných či fiktívnych krívd, ktorých sa na nich mala dopustiť či naozaj dopustila bývalá vládnuca elita. Mnohí z nich trpeli pocitom krivdy už len preto, že sa nevedeli kariérne uplatniť a každého, kto ich náhodou preskočil, pokladali automaticky za svojho nepriateľa … ihneď v ňom videli človeka, spojeného s režimom, protežovaného kýmsi v pozadí a podobne. Zásadne neuznávali možnosť, že by niekto mohol byť lepší, vzdelanejší alebo schopnejší … nie, nie, určite bolo za tým niečo zlé a nekalé.

Ak sa tento druh (bojím sa to tak povedať) ľudí dostal k moci, dokázali ostatným vyčariť peklo na Zemi. Okamžite sa ujali moci, hlavne tej časti, ktorá im umožňovala to, po čom dlhé roky márne túžili – vládnuť nad inými a rozhodovať o ich osude

Neraz títo ľudia ťažili z toho, že neboli členmi komunistickej strany. Lenže to, čo sami tvrdili, sa výrazne líšilo od reality – mnohí z nich neboli členmi strany, pretože ich ani komunisti nechceli medzi seba, a nie preto, že by sa nesnažili do strany dostať. Zo svojho nečlenstva v strane si urobili akýsi kyjak zásluh, ktorým podľa potreby mlátili každého okolo seba, aby ukázali – my sme tam neboli, my sme lepší, charakternejší … skutočnosť bola prostejšia, ich neschopnosť bola tak očividná, že naozaj o nich nikto nestál – boli doslova nepoužiteľní na akúkoľvek, hoci aj najprimitívnejšiu úlohu. Čo bolo samozrejme v príkrom rozpore s predstavami odmietnutých, ktorí sami seba videli vo farbách, aké by nenapadli svetoznámych maliarov ani v najšialenejších snoch.

To, čo sa dialo počas rokov 1990-1992 budeme možno raz pokladať za symbol hanby, nie pokroku a skutočných zmien. Bezcharakterní a neschopní ľudia boli dosadení do funkcií, ktorým by sa ani za čias socializmu nemali šancu priblížiť. A začali sa chovať ako inkvizícia – šikanovali, preverovali a vydierali. Každý, kto sa im vzoprel, bol okamžite nepriateľom, hodným jediného – zničenia akýmkoľvek spôsobom. Iste, vtedy som ešte nechápal, alebo skôr nebral vážne slová jedného človiečika, ktorý pokojne povedal – kto nie je s nami, je proti nám. Bral som to akosi jedným uchom dnu a druhým von … napokon, na ľahkovážnosť som mal roky. Koho by vtedy napadlo, že raz sa stane luza svedomím spoločnosti, ba dokonca sa dostane na jej vrchol a zaradí medzi elity ?

Dnes sa môžem len trpko usmiať pri myšlienke, že spoločnosť sa chcela vyrovnávať s tými, ktorí zneužili svoje členstvo v komunistickej strane na naplnenie vlastných cieľov, a pritom sa nevedela vyrovnať ani s tými, o ktorých ani komunisti – nestáli.

Niekedy mi to pripadá s odstupom času ako bájka o začínajúcom eštebákovi. Ktosi mu povedal, že ak privedie nového spolupracovníka, urobí si očko u šéfa. A tak priviedol k šéfovi nádejného adepta, a hrdo ho predstavil ako možného spolupracovníka. Šéf sa na nádejného adepta spolupráce pozrel, a hneď ho poslal preč. A keď sa za ním zatvorili dvere, začal sa smiať. Jeho podriadený, ktorý ešte len začínal, sa na neho nechápavo pozeral a tak mu šéf medzi záchvatmi smiechu povedal – takú väznicu ešte nepostavili nikde na svete, čo by zvládla úspechy tvojho možného spolupracovníka. Pretože pri ňom by neboli podozriví len tí, čo už ležia hore na kopci … (kde bol miestny cintorín).

Bájka, na ktorej sme sa kedysi rehotali, sa žiaľ, stala skutočnosťou. Dovolili sme, aby nový spoločenský systém začal byť budovaný na plesnivých základoch. Pripustili sme, aby každý, kto si dovolil prejaviť iný názor, bol okamžite nálepkovaný ako reprezentant bývalého režimu … dopustili sme, aby spoločnosť riadili ľudia, ktorých jedinou prednosťou bola neobmedzená nenávisť voči každému, kto by mohol byť čo i len o máčny mak schopnejší, než oni.

80.roky minulého storočia boli v mnohom zvláštne … keď si uvedomím, že som musel k holičovi pre dlhšie vlasy (hoci som naozaj s odstupom času vyzeral skôr ako lesný muž, než študent), pripadalo mi neuveriteľné, že v Budapešti mal koncert Queen … ale nemôžem zo svojich prvých pracovných skúseností povedať, že skutočne schopní ľudia sa nevedeli presadiť. Skôr by som povedal, že si vtedajší mocipáni doslova vyberali možnú elitu a chovali ako vo vatičke, aj keď k moci a rozhodovaniu ju veľmi nechceli púšťať, keďže na to mali svojich osvedčených a ľahko ovládateľných – hlupáčikov. (a hlavne aj po lakte zababraných)

Často som si pripadal ako v kráľovstve krivých zrkadiel … vedúci mi vynadal, že som magor, lebo si otváram papuľu a nepozerám, kto práve pri mne sedí (no povedzte, ktorý sopliak si tesne po dovŕšení dospelosti nemyslí, že je majster sveta), ale na druhej strane o polhodinu prišiel – nože, napíš na papier, čo potrebuješ a pozrieme sa na to … a obvykle to neskončilo len pohľadom.

Keď vidím dnešnú spoločnosť, jej rozpoltenosť a správanie ľudí, pripadá mi predstava, že by bol vošiel do reálnej praxe lustračný zákon, doslova šialená. Skončilo by to hromadným pohonom na čarodejnice, kde by najprv bol odkopnutý každý, kto bol komunistom (bez ohľadu na to, či tej myšlienke veril, alebo ju zneužíval), a nakoniec by bol prenasledovaný každý, kto by sa čo i len slovkom vzoprel moderným (falošným) moralistom.

Nechali sme sa opiť plesnivým rožkom. Ktosi nám cielene podhodil ako nepriateľa spoločnosti každého, kto mal niečo spoločného s komunistickou stranou. A kým sme ” hľadali ” nepriateľov medzi komunistami, skutočné zlo sa medzi nás plížilo v ich tieni. Ľudia, ktorých jediným cieľom bolo vybavenie účtov a získanie toho, čoho sa im tak nedostávalo (pre ich zjavnú neschopnosť) v minulosti. Ľudia, ktorí nenosili červený plášť len preto, že nenašli blázna, ktorý by im ho ušil. Ľudia, ktorí budú čímkoľvek (aj komunistami či eštebákmi), ak budú mať z toho prospech.

Partizáni novembra 1989 … nikto ich nevidel, nikto o nich nepočul, ale ich obete (teda pobití nepriatelia) sa rátajú na tucty … ako istý pán, ktorý kedysi prišiel k nám na školu rozprávať, aké krvavé boje prežil v SNP, a ako tvrdo sú zaslúžené jeho vyznamenania – a nakoniec sme zistili, že v čase jeho hrdinstiev bol sotva vo veku druháka na základnej škole.

Nepochybujem, že udalosti novembra 1989, a pád monokratického režimu budú patriť medzi svetlé miesta dejín nášho národa. Otázkou (aspoň pre mňa) ostáva, aké miesto zaujmú v dejinách prvé tri roky po páde komunistického režimu a či nakoniec neskončia ako čierna škvrna našich dejín. Prečo ?

Odhaduje sa, že najkrutejší diktátor 20.storočia J.V.Stalin mal na svedomí počas troch desaťročí svojej krutovlády obete, ktorých počet sa odhaduje od dvadsať miliónov vyššie … najpesimistickejšie odhady hovoria, že jeho krutovláda priniesla viac obetí, ako druhá svetová vojna.

Naša naivita a možno aj nezodpovednosť však spôsobila, že počas prvých rokov po novembri 1989 boli v mene demokracie a slobody priamo alebo nepriamo ohrozené životy a osudy pätnástich miliónov ľudí. Ľudí, ktorí neraz v mene falošnej morálky museli v nasledujúcich rokoch doslova bojovať o holé prežitie. Nechali sme falošnými bardami morálky zničiť a rozkradnúť našu krajinu, zavliecť ju do poddanstva falošným priateľom … a možno by sme sa raz mali zamyslieť nad tým, či nás budúce generácie nebudú viac preklínať, než chváliť.

Ktosi sa ma raz opýtal, čo by som si najviac želal … napadlo ma, že by som chcel dať svojim (a nielen svojim) deťom jeden-jediný deň bezstarostného detstva, aké som zažil sám … napríklad ako žiačik na základnej škole, keď som odchádzal do školy na poobedňajšie vyučovanie o hodinu skôr, aby som mohol s kamarátmi na školskom dvore cvrnkať do jamky marmance a sledovať, ako moje vrecúško pomaly naberá na váhe a obsahu … alebo deň, kedy sme sa s kamarátmi pobrali na ihrisko a veselo kopali do lopty, nemuseli hodiny hľadať správcu ihriska postaveného za štátne peniaze a doprosovať sa, aby ho otvoril … či deň, keď sme sa ako sotva dospelí vracali nocou z diskotéky a nemuseli sme sa obávať, že nás prepadne nejaká partia feťákov či vyholených hláv, ktoré si potrebujú do niekoho kopnúť … alebo deň, v ktorom by sa dal zapnúť televízor bez obáv, že sa z neho budú valiť potoky krvi či falošné úsmevy celebrít, ktoré by v nejednom prípade mohli mať medzi nohami taxameter, aby mali aspoň evidenciu odležaných kilometrov, keď už si nepamätajú všetkých partnerov … a mnoho iných dní, na ktoré by som si vedel spomenúť, pričom na ich krásne prežitie som nepotreboval mešec peňazí, ako dnes … kde dnes uvidíte dieťa, sediace v konároch slivky, ako za môjho detstva ?

Prebytok neznamená bohatstvo … Boh stvoril človeka, ale nedal si to patentovať, a tak teraz to môže robiť každý blbec …Jan Werich

Kúpte si certifikát kvality, kúpte . . .

24.07.2017

Ako to už na Slovensku býva, zase niekto na ministerstve (tentoraz dopravy) strelil capa. Nápad s certifikátom kvality v oblasti cestovného ruchu je síce dobrý, ale jeho spoplatnenie - je hlúposť, viac »

Zúfalé výkriky (životných) skrachovancov

23.07.2017

Výroky sa dajú interpretovať rôzne, vlastne stačí zmeniť uhol pohľadu. Tragédiou životných skrachovancov je neschopnosť nájsť pozitívne riešenie, postaviť sa po fackách osudu opäť na viac »

Špička ľadovca alebo skôr rakovina finančného systému

22.07.2017

Problém poisťovne Rapid Life je dokonalou ilustráciou, ako dnes fungujú rôzne finančné inštitúcie ... dalo by sa povedať, že stoja nad všetkým - počnúc klientom a končiac zákonom. Týka viac »

policajti, policia, amman, izrael, jordansko

Po streľbe na izraelskej ambasáde v Ammáne dvaja mŕtvi Jordánci

24.07.2017 08:05

K streľbe na izraelskej ambasáde v jordánskej metropole Ammán došlo v nedeľu. Zranení boli pri streľbe dvaja ľudia, vrátane jedného Izraelčana.

Kabul, utok samovražed. útoč., 24.7. 2017 RTRMADP 3 AFGHANISTAN-BLAST

V Kábule sa odpálil atentátnik v automobile, najmenej 24 mŕtvych

24.07.2017 07:30, aktualizované: 07:43

Najmenej 24 mŕtvych a 42 zranených si v Kábule vyžiadal útok samovražedného atentátnika v automobile. Počet obetí sa môže ešte zvýšiť.

ministerstvo obrany,

Vojak o chýbajúcej munícií: Zodpovednosť nesie aj náčelník Generálneho štábu

24.07.2017 07:00

Denníku Pravda sa podarilo získať exkluzívnu výpoveď o kauze chýbajúcej munície v skladoch v Trenčíne a v Sklenom v okrese Turčianske Teplice.

utečenci, migranti, migračná kríza, nemecko, hanau,

Americká polícia našla nákladiaku osem mŕtvych migrantov

23.07.2017 20:11

V prívese nákladného auta pred predajňou Walmart v texaskom San Antoniu našla polícia osem mŕtvol a tiež desiatky živých, ale značne dehydrovaných ľudí.

Štatistiky blogu

Počet článkov: 1,329
Celková čítanosť: 2710307x
Priemerná čítanosť článkov: 2039x

Autor blogu