Bedári pribúdajú. Najhoršie je, že väčšina z nich pracuje, dokonca aj poctivo a kvalitne, a napriek tomu nevedia uspokojiť potreby svojich rodín – prečo ? Pravicový demagóg – čiže živočíšny druh, bytostne závislý na rôznych investorských podvodníkoch – vám povie, že vo svete je normálne, keď majú ľudia niekoľko zamestnaní.
Omyl – to normálne nie je. Nie je normálne, ak niekto odsedí bez akejkoľvek zodpovednosti šesť dní mesačne v poslaneckej lavici, a dostane desaťnásobok toho, čo tvrdo pracujúci človek s plnou zodpovednosťou za svoju prácu a jej kvalitu. Nie je normálne, ak niekto absolvuje počas roka päť dovoleniek, a iný sa nedostane k jednej za dvadsať rokov. A už vôbec nie je normálne, ak niekto musí počas choroby pracovať, aby rodina prežila, alebo nebol vyhodený zo zamestnania – napríklad pod zámienkou optimalizácie firmy. A už vôbec nie je normálne, ak za rovnakú prácu zarába Slovák desaťnásobne menej ako Nemec, či Francúz – hoci musí spĺňať rovnaké nároky.
Je to najšpinavšia forma diskriminácie, navyše tolerovaná štátom a platená daňovým poplatníkom, ktorý je často obeťou podobného zdierania. Ak niečo podobné spoločnosť toleruje, a dokonca pokladá za normálne, je nenormálna a odsúdená na vymretie. Potentáti si akosi neuvedomujú, že bez tých obyčajných, roky okrádaných ľudí neprežijú. Klasickou ukážkou je nepriaznivý deografický vývoj po roku 1989, keď každý politický podvodník hlásal o rodinnej zodpovednosti a počte detí, ktoré zodpovedajú možnostiam rodiny – ale vytváral podmienky, ktoré neumožňovali mať žiadne deti. A dnes nariekajú, že sociálny systém je preťažený dôchodcami – kto to asi spôsobil ?
Vlastne – čoraz viac stretávam ľudí, ktorí sú unavení, strhaní, nevedia sa radovať zo života, trpia nespavosťou – lebo neustále bojujú o prežitie. Mnohí z nich sa ocitnú o nejaký čas v štatistike samovrahov, či obetí prepracovania a náhlych infarktov, ale privilegovanej vrstve je to úplne jedno – aj s politikmi to berie ako štatistiku, ktorá ju vôbec nezaujíma. Podľa hesla – jeden síce zdochol, ale máme tu množstvo iných. Nuž, podobne myslel aj Hitler a jeho poskokovia.
Záver ? Podobná spoločnosť nemôže dlhodobo prežiť, a skončí to zle – možno občianskou vojnou, možno neokomunistickým prevratom a návratom 50. rokov, kde bude každý podnikateľ označený za zloducha, alebo niečo podobné. Možno sa opäť objavia aj pracovné tábory, bezplatné pobyty v uránových baniach … alebo sa budú elity medzi sebou požierať, ako komunisti v 50. rokoch. Isté je, že tentoraz ich obete nebudem ľutovať, ba možno budem aj tlieskať – ak totiž nie sme pre nich ľudia my, nie je dôvod, aby sme nariekali nad nimi.
Ako sa hovorí – čím bojujú, tým aj padnú …