Práca občas prinúti k stravovaniu v reštaurácii, v horšom prípade nejakom bufete. Priznám sa, niekedy sú to zážitky na celý život, hlavne vtedy, ak v staničnom bufete varia ako v luxusnej reštaurácii, a naopak v luxusnej reštaurácii podávajú jedlá ako v staničnom bufete.
A tak delím služobné cesty na tri kategórie – bežné, kde sa stravujem obvykle u klienta, radostné – kde navštívim miesto, ktoré nikdy nesklame a nakoniec redukčné – tu si musím zobrať niečo z domu, alebo sa najesť aj po návrate, lebo obsah taniera by v danej lokalite nenasýtil ani trojdňovú myš, ale cena by dala do smútku aj Rockefellera. A kvalitu tej poslednej kategórie ani radšej nespomínam, pretože jej jediným dôkazom je často len označenie kategórie zariadenia. Vlastne, niekedy premýšľam,na čom fičal človek, ktorý ju zaraďoval do kategórie – viem však s istotou, že kulinárske zázraky zariadenia určite nejedol. Neprežil by tento „zážitok“.
Ak idem na Horehronie, vždy sa zastavím na železničnej stanici v Brezne. Staničná reštaurácia vôbec nepôsobí dojmom, ktorý z podobných zariadení poznám. Vstupnou časťou je malý bufet, z ktorého môžete vojsť do útulnej jedálne. Pekne a čisto zariadenej, a čo je hlavné, s celkom slušnou ponukou jedál za prijateľnú cenu. Keď k tomu pridám aj netradičné a chutné porcie, ani neuvažujem, že by som išiel niekde inde.
Presne naopak sa cítim počas ciest do Tatier, alebo Slovenského raja. Tam mám veľmi často dojem, že návštevník je nepriateľ, ktorý otravuje ako moskyt. Teda, v Tatrách sú vítaní len tí návštevníci, ktorých je možné poriadne odrať. Kvalita jedál je často mizerná, porcie zodpovedajú požiadavkam dieťaťa do troch rokov, personál sa tvári ako diváci na iránskej verejnej poprave. Ceny sú skôr himalájske, tak vysoko sa rúbe. Mimochodom, ak má niekto v ponuke jedál buchty na pare, a momentálne staviate dom, alebo niečo rekonštruujete, doporučujem vyskúšať. Jesť sa to nedá, pretože odkedy Slovač objavila mikrovlnné rúry, mnohí hostitelia v nich „varia“. Napríklad vodu na kávu (nedivte sa, že sa z nej pose…te), párky, klobásy, a ešte iné „jedlá“. Kulinárskym zážitkom sú spomínané buchty na pare, škoda, že k nim nedávajú aj zbíjačku. Niekto prišiel s geniálnym nápadom, ako buchty pripraviť. Polotovar sa vloží do misky s vodou, a všetko do mikrovlnky na desať minút. Len akosi nesedí cieľová skupina stravníkov, lebo na tomto zázraku by si vylámal zuby aj žralok. Zázrak za 4,30 €. Prasknuté ohriate párky za 2,60 €, hemendex z dvoch minivajec a jedného klieska šunky 2,90 € … a tak by sme mohli pokračovať. Jednoducho – Tatranci peniaze nechcú, alebo skôr nechcú hostí, ktorí by za svoje peniaze niečo chceli. Ktovie …
Mimochodom – bežná porcia bryndzových halušiek má 330 gr. a obvykle sa cenovo pohybuje od 2,60 € do nejakých 4,30 €. Tatranské halušky, teda noky k bravčovému gulášu, len namiesto guláša dostanete mliečnú kašu so závanom smradu zvetranej bryndze, majú obvykle 250 gr. a cena sa bez problémov prenesie cez 5 €. Chuť ? Skôr by mali zaplatiť hosťovi, že to svinstvo skonzumuje.
Zaujímavé je, že stačí zbehnúť do Popradu, a ste v inom svete. V Slovenskej reštaurácii dostanete chutné halušky, bežnú porciu a je aj milý personál. Na námestí nájdete zaujímavé čínske bistro, kde sa tanier skoro prehýba pod množstvom jedla, a napriek tomu je cena prijateľná a jedlo chutné. Často mi vŕta hlavou, čo sa ľuďom stane, že sa výstupom do Tatier tak zmenia. Nedostatok kyslíka ? Ktovie.
Na záver jedna rada – ak musíte pod Tatrami zostať na dlhšie, odvezte sa o dvadsať kilometrov ďalej na Spiš, a ubytujte sa radšej tam – milí ľudia, prijateľné ceny ubytovania a hlavne – na rozdiel od Tatier ste hosťom a vítaným.