Starý otec prežil skoro všetky režimy, ktoré na Slovensku vládli. Narodil sa za „císaře pána“, dospieval v prvej republike, bojoval a hladoval za Tisovho štátu, zažil oslobodenie, kombinované s dlhoročným a neželaným výletom do krajiny osloboditeľov, ale aj pár rokov zo súčasnej éry. Jeho častou reakciou na mnohé udalosti bolo konštatovanie – “ svine ostávajú sviňami, len kabát má inú farbu „
Jóži Báči bol dedkov rovesník, spolu rástli, drali školské lavice, ale neskôr sa ich cesty rozišli. Stretávali sa len občas, a každé stretnutie bolo spojené s nejakou stratou a sklamaním. Po skončení školy sa Jóži rozhodol, že najlepšie je tam, kde sú peniaze. A tak počas mnohých štrajkov za lepšie pracovné podmienky bolo množstvo štrajkujúcich zmlátených, alebo zatknutých a nejeden – práve na základe udania z úst Jóžiho. Hovoril dedkovi, vraj nemá rád anarchiu a bordel na uliciach. Pánov treba poslúchať, preto sú páni. Podstata štrajkov ho nikdy nezaujímala,bohatí a chudobní musia byť … a pokladal za normálne aj to, že pracovali aj dvanásťročné deti, či ľudia napriek otrockej práci umierali hladom, lebo dostávali žobrácku mzdu.
Keď prišlo rozbitie Československa a Mníchov, Jóži sa prispôsobil. Obliekol si rajtky, biele podkolienky a pravidelne chodil hajlovať na rôzne pochody. Nemecký národ je historicky predurčený na vládnutie … papagájoval. Zriekol sa otca i matere, lebo pomohli Židovi a skončili niekde v lágri. Už nikdy sa nevrátili, ale Jóžimu to nevadilo – kto sa hrá s ohňom, môže sa spáliť … povedal raz dedkovi. Pri spomienke na jeho slová si dedko vždy odpľul. Žil, ako mohol, ale nikdy neklesal na úroveň dážďovky. Nemci chodili a neustále niečo vypytovali – tu mlieko, tam maslo či vajcia. Ako dedko povedal, do posledných dní aj platili. Prišlo SNP a dedko sa rozhodol – pôjde bojovať. Vlastne ani nemal na výber, lebo partizáni sa často chovali ako hyeny, a vôbec im nerobilo problém, aby zastrelili aj vlastného – ak nechcel dať potraviny, alebo prenocovať. Keď prišlo oslobodenie, dedka požiadali, aby pomohol osloboditeľom – vrátil sa až v roku 1957. O tejto dobe nikdy nehovoril … ale viem si predstaviť, čo asi zažil.
V tom čase Jóži podporoval obnovu republiky a súdy s kolaborantmi. Hrdo vysedával na súdoch, a často hovoril babke – treba ich obesiť alebo postrieľať. Zradcovia a kolaboranti patria na šibenicu. Babka mlčala, keďže ho poznala a hlavne jeho pomstychtivosř. Prosila, aby zistil, či ešte dedko žije, ale Jóži mávol rukou, vraj určite niečo vyviedol a on nemôže… nedá sa. Nemal Nemcom predávať potraviny.
A prišiel február 1948 a prevrat. Jóži zacítil pach zmeny a okamžite sa prispôsobil. Vraj bol v Prahe na námestí počas Gottwaldovho prejavu a nadšene tlieskal zmenám. Neskôr srdnato bojoval proti kulakom a odporcom družstiev, babke surovo vynadal a povedal, že sa má radovať – nebude musieť drieť na poli, a nebude ani visieť za svoju zradu. Vstúpil do strany, a liezol po priečkach funkcií. Po návrate dedka sa ani nepozdravil – nebude predsa drať ústa na nejakého kulaka, nie ?
Život je potvora. V novembri 89 chcel dedko vidieť ľudí na námestiach, a nadýchnuť sa vetra nádeje. Vzali sme ho na námestie, medzi ľudí … keď dedko sa zrazu zháčil, a pri pohľade na tribúnu si poriadne odpľul. Čosi si zašomral a chcel ísť domov. Dlho sme nevedeli, čo sa stalo, až nakoniec dedko nevydržal a povedal – hádam nebudem tlieskať Jóžimu na tribúne ? Všetci sme vtedy zmeraveli. Dobre sme si pamätali dedkove a babkine spomienky na Jóžiho. Nedalo nám a išli sme sa pozrieť… a naozaj – Jóži s kokardou na klope, odznačikom a vysmiaty od ucha k uchu. Vždy som hovoril, že komunizmus je zločinom … povedal vtedy sestre. Pozreli sme sa na seba a … spoločne sme si odpľuli.
Dedko vtedy povedal – svine ostávajú, mení sa len farba kabáta. Doba nebola dobrá, ale vracia sa oveľa horšia, podotkol. Jóži zomrel v roku 1991, pohreb bol odbavený s veľkou pompou a rečnili na ňom mnohé „osobnosti“, hoci ho mnohí ani nepoznali. Národ utrpel vážnu stratu odchodom – štrajkokaza – ľudáka – komunistu – demokrata …. človeka, ktorý bol všetkým, len nie – človekom. Dedko zomrel o čosi neskôr, a na jeho pohrebe bola blízka rodina. Ľudia, ktorí ho mali radi.
Dedkov hrob býva vždy ozdobený kvetmi a nikdy nechýba horiaca sviečka. Jóžiho hrob je pustý a prázdny. Reči zazneli, a chlieb sa je ….