Kde bolo, tam bolo … bola jedna krajina, a za štyrmi horami, dvoma jazerami a jedným potokom žil trpaslík. Jedného rána sa rozhodol, že sa vydá do sveta na vandrovku. Zbalil si batôžtek a začal putovať. Prešiel kopec, potom druhý a na úpätí tretieho kopca našiel malú, účupenú dedinku a v nej – skoro zdúpnel pri pohľade na ľudí. Veď to neboli ľudia, ale obri – tak sa cítil pri pohľade na nich.
Prekonal strach a vošiel do dedinky, a úžasom aj zabudol, prečo putuje. Jeden dom vedľa druhého, a v každom šťastné tváre, plné úsmevu a radosti. Tu by bolo sveta žiť, pomyslel si. Zabúchal na dom, a vošiel dnu. Obria rodinka ho usadila za stôl a nakŕmila, potom mu ukázali posteľ a trpaslík sa v nej ihneď usalašil. Čoskoro zaspal. Keď sa ráno zobudil, dom bol prázdny. Vyšiel na priedomie a videl veľké polia, na ktorých pracovali spotení obri. Hneď sa zamračil – takto drieť sa mi nechce. Už by aj odišiel, keď ho napadla spásna myšlienka – a čo keby som nerobil ? Však … nemajú tu žiadneho vodcu dediny, uvedomil si. Napadlo ho, že by mohol obrov viesť a oni by ho na odplatu živili a šatili Ako si zaumienil, tak aj začal konať.
Obrom sa jeho myšlienka pozdávala. Mali viac, než dokázali sami minúť, a počuli, že vo vedľajšej dedine trpia hladom, lebo majú neúrodné polia. Aj trpaslík sa im páčil – pekne oblečený a hlavne pekne a milo hovoril. A tak si ho zvolili za vodcu. Trpaslík skoro od radosti vyskočil. Postavili mu pekný vozík, dali záprah a naložili plno zeleniny. Trpaslík sa vrátil o niekoľko dní, a poctivo sa s nimi rozdelil o to, čo utŕžil. Polovicu si nechal a druhú rozdelil rovným dielom medzi obrov. Tak to išlo nejaký čas. Všetci boli spokojní.
Lenže … čoskoro začal trpaslík voziť čoraz menej peňazí a tovaru, hoci vždy všetko predal. Majú málo peňazí, vysvetľoval obrom. Ale trpaslík sa mal stále lepšie a lepšie, hoci obri začínali pomaličky hladovať. Postavil si chatu, kúpil niekoľko záprahov a vozíkov, a začal kupovať od obrov aj ich polia. Keď ich všetky skúpil, obri mu začali platiť za to, že mohli polia obrábať a pestovať, čo potrebovali k životu. Lenže, keď trpaslík predal všetko, čo vypestovali, sotva to stačilo na zaplatenie prenajatých polí. Trpaslík však stále bohatol a obrov chlácholil, že zlé časy pominú, len treba vydržať. A tak obri verili a začali predávať aj svoje domčeky, aby mali na živobytie. Trpaslík kupoval a prenajímal im domy, aby mali kde bývať. Teraz už bývali v jeho domoch celé rodiny, ktoré dreli od svitu do mrku na prenajatých poliach, a sotva vládali platiť trpaslíkovi. Ledva prežívali, a čoskoro začali spomínať na časy, keď trpaslíka nepoznali. Hovoril síce pekne, ale im bolo stále horšie a horšie.
Jedného dňa však prišiel mladý obor z vandrovky po svete. Bez veľkých rečí vykopol dvere na dome, kde býval trpaslík. Trpaslíka schmatol do svojich rúk a tak zmlátil, až bol celý modrý. Potom ho odniesol za dedinu a šmaril do priekopy … a pohrozil, že ak sa trpaslík vráti, zmláti ho ešte viac …. a v dedine svitla nádej, že raz bude lepšie. Uvidíme … povedal mladý obor.
Poučenie z rozprávky ? Neštvi obra, keď si trpaslík. Ak to urobíš, príde plač a škrípanie zubov.
( z dôveryhodných zdrojov som sa dozvedel, že trpaslíkmi sú slovenské strany, a obrom je slovenský národ … pri pohľade na sobotňajšie udalosti by to mohla byť aj pravda, čo vy na to ?)