Od začiatku samostatnosti Slovenska čakám na zázrak. Čakám, že niekto konečne ponúkne skutočnú osobnosť na post prezidenta krajiny. Funkciu, ktorá má krajinu reprezentovať – človeka, ktorý má ľudí spájať bez ohľadu na politické presvedčenie, a má byť skutočnou autoritou. Smola – asi sa tak skoro nedočkám.
Možno preto, že žiadna osobnosť nechce spájať svoje meno s hnojiskom, priam pretekajúcim švábmi a potkanmi. Alebo preto, že švábom a potkanom žiadnu osobnosť netreba – stačí rovnaká krvná skupina. Neviem… isté je, že doteraz bol každý prezident skôr terčom opovrhnutia a posmeškov. Niektorí radšej mlčali, iní skúšali svojich kritikov umlčať – napríklad podávaním trestných oznámení. Sloboda názoru sa vytratila vo chvíli prejavu nesúhlasu. Úcta nebola nikdy, však sedlák platí dane a má držať …. však viete, čo.
Takže sme mali prezidenta, ktorého syn bol odmenený diplomatickým postom za podrazenie nôh Mečiarovi … a nikdy nebola odhalená pravda o podvode na Technopol, či jeho účastníkoch … teda tých, čo mali vysokopostaveného otecka. Po tomto prezidentovi ostal stuchnutý vzduch nevyšetreného (svojpomocného) únosu a medzinárodného škandálu. Zásluhou bratskej výmeny amnestií medzi podozrivými – jedného amnestovali a zabránili vyšetreniu veľkého podvodu, iného amnestovali a zabránili vyšetrovaniu svojpomocného únosu. Ktovie …. niekto možno túžil po tom, aby si boli vagabundi kvit. Podarilo sa – smiala sa z nás celá Európa.
Nasledovala národná olympiáda, kde hlavnú úlohu zohrávala nevraživosť medzi poslancami, ktorí mali voliť prezidenta. Škoda, že sme počas tejto frašky nevykydali všetok hnoj z parlamentu – mali sme na to ideálnu príležitosť, a mohli sme byť niekde úplne inde. Bezvládie skončilo zmenou zákona a zavedením priamej voľby prezidenta, ktorá bola nastavená tak, aby zachovala pozíciu politických strán a ich nominantov. A ajhľa – mali sme opäť prezidenta.
A nie hocijakého – posledného predsedu Slovenskej národnej rady z čias socializmu. A tak chodili zahraničné návštevy kuť krompáče, rýle či lopaty do Medzeva. Z úradu sa stala cestovná kancelária a najvyšší nám zasielal pohľadnice so svojimi úspechmi. Potom pribudol aj tradičný škandál okolo jeho ochorenia, a následný výjazd do Rakúska za účelom záchrany života. A obrovské mediálne hádky s hľadaním vinníka. Ktovie – možno sa stačilo pozrieť do zrkadla a uvedomiť si, že už nie sme žiadny mladík … mister prezident.
Nebolo by to Slovensko, aby opäť neprišla fraška. Najprv pravica podrazila vlastného kandidáta „Kukiho“, a neskôr sa spojila so všetkými, aby vyhnala čerta „Mečiara“ jeho bývalým spojencom – doterajším prezidentom. Komické je, že prvý raz ho podporili všetci, ktorí len nedávno kričali – “ s Mečiarom a Gašparovičom nikdy …“. No – druhý raz ich ani nepotreboval, lebo svojou politikou sa postarali, aby sa opakovali žartíky z čias voľby prvého prezidenta …. pane, pozývajú vás na Slovensko – oznamuje sluha pánovi. Ten sa zamračí a pýta sa – “ Slovensko ? A to je čo – vari nový klub ? “ … nie, pane, to je taký malý štátik,pri Viedni doľava … kde si premiér zvolil prezidenta ….
No … a čoskoro nás čaká nový diel kabaretu. Opäť sa hlásia rôzni kandidáti, znova sa špekuluje. O podpore, či naopak bojkote. Hlási sa nám podnikateľ, o ktorom nič nevieme …. či zaprášená existencia z čias po revolúcii, ktorá občas pôsobí, ako by trpela stratou pamäti …. alebo osôbky, ktoré by mali šancu vyhrať jedine v prípade, ak by sa volieb zúčastnili sami s výhradným hlasom … dokonca nám núkajú aj komedianta, či športovca – tráviaceho posledné desaťročie zverejňovaním zúrivého sporu so svojim oponentom ….čo pôsobí skôr trápne, keďže oponent sa chová ako pasúca krava na lúke, a keďže si je vedomý svojej sily, občas len lenivo mávne chvostom, aby odohnal dotieravú muchu ….
Sedím si na lavičke vedľa dedka Ujházyho (Maďar z Kysúc ako repa — cha-cha), ktorý si pokojne bafká fajku. Dedko,pýtam sa a koho budete voliť za prezidenta ? Dedko sa zamyslí a rozosmeje – fajkou ukáže na svojho malého psíka a hovorí – keď príde rozumnejší, ako môj Punťo. Ten vie dobre, že nemá hrýzť ruku, čo ho kŕmi …. smeje sa dedko a potom sa zamračí – lenže títo šupáci to nepochopia dovtedy, kým nepoletia von oknom z radnice …. postaví sa, s pozdravom sa odšmatlá domov.
Veru … šupáci … lenže, kde sú osobnosti ? V exile, kde ich vyhnali tieto „zodpovedné“ vlády … alebo na cintoríne.
No nič, idem si šetriť na vlastný ostrov … videl som v ponuke nejaký za tri milióny dolárov – kus skaly pri Austrálii, či kde … budem šetriť asi dvesto rokov a ak dožijem, samozvolím sa prezidentom – tam nebude nikomu vadiť, že som starý – šupák. Prezident na svojom … škoda, že ostatní to nechápu.