Po zverejnení správy o „komediálnom“ vystúpení Jona Stewarta som si dal námahu, a pozrel si záznam jeho vystúpenia. Publikum sa skutočne dobre bavilo na tom, čo je vo väčšine krajín (dokonca aj v USA) definované ako hanobenie rasy a národa. A nemá to nič spoločné s humorom, naopak je to v civilizovaných krajinách pokladané za vážne porušenie zákona, ktoré sa obvykle trestá väzením.
Vystúpenie amerického „umelca“ je dokonalým obrazom spoločnosti, v ktorej žijeme. Ak by ste si dovolili podobné výroky na adresu akejkoľvek etnickej menšiny, okamžite budete označení za rasistu, či nejakého -fóba a v najlepšom prípade skončíte len s pokutou. V každej inej krajine by bolo niečo podobné okamžite dôvodom na zaslanie diplomatickej nóty, a požadovanie tvrdej represie voči vinníkovi. Ani sloboda prejavu nie je neobmedzená.
Niekto povie, že by sme sa mali na vec pozrieť s nadhľadom, a nereagovať na primitíva. Nie je to tak. Všetko má mať svoju medzu, a komentáre Jona Stewarta nemali nič spoločné s humorom. Urážal národ, ktorý vôbec nepozná a všetky znalosti o ňom má z nejakej mapy, a možno wikipedie.
Môžeme si myslieť o našom prezidentovi čokoľvek, ale nemali by sme tolerovať, že ho niekto uráža v pochybnej talkshow. Je to vecou našej hrdosti – prezidenta platíme, a máme právo kritizovať, ak sa chová neprijateľne. Zároveň však máme aj povinnosť ho chrániť, lebo je najvyšším predstaviteľom krajiny. Krajiny, v ktorej žijeme a vychovávame naše deti. Preto by sme mali voči podobným ľuďom ako Jon Stewart prejavovať nulovú toleranciu a žiadať od politických špičiek, aby chránili našu česť. A ak to neurobia, mali by sme sa zamyslieť, či ich nie je potrebné vymeniť.
Jon Stewart je skutočným obrazom Američana. Za svojho pobytu v tejto krajine som veľmi rýchlo pochopil, že s bežným Američanom sa nemám o čom porozprávať. Zo svojho mesta poznal obvykle vlastný dom, a cestu do práce či obchodu. Ak som chcel niečo vedieť o meste, poznať jeho pamiatky, históriu, či blízke okolie – mal som smolu, a bol odkázaný na internet. S kultúrou to bolo podobne – možno som mal smolu, ale kiná boli preplnené treťotriednou produkciou, divadlo vypredané na rok vopred, a televízia ? Škoda hovoriť – sedem-osem minút filmu, a polhodina reklamy. Ani rozprávať sa nebolo veľmi o čom – obvyklé témy na rôznych posedeniach a návštevách boli baseball, peniaze … peniaze a peniaze. Skúsiť zmeniť tému iným smerom znamenalo udivené pohľady v očiach ostatných … vari si priveľa vypil ??? Stačilo však zbadať americkú zástavu, a odniekiaľ počuť hymnu … všetci stáli v pozore, a ruku tlačili na hruď. A ak by si slovenský komik dovolil štýlom Jona Stewarta hanobiť na verejnosti americký národ, rozhodne by to nevyšumelo do prázdna, ako napísal jeden blogger … môžeme si byť istí, že veľvyslanec by našej vláde okamžite tlmočil hlboké znepokojenie.
Zistil som vtedy aj mnoho iného – napríklad to, že Američania nevedia prehrávať, a zásadne je za prehry vinný niekto iný. Neraz som sa stretol s tým, že porazený počas obvyklého podávania rúk so súperom – víťazom utrúsil hanlivú poznámku, a nebolo výnimkou ani to, že ho napríklad – opľul. Ináč, niečo podobné som svojho času videl aj v správaní Kanaďanov, možno si to niektorí pamätajú – bolo to počas hokejového zápasu Kanady s Českom (alebo Ruskom ?) na majstrovstvách sveta, keď frustrovaný Ryan Smith pár minút pred koncom úplne ignoroval hru, a zúrivo osekával hokejkou členky súpera. (Dodatok : našiel som video z tohoto zápasu, a spomínaný záber je vo finále Kanada – Česko 0:3 / video od 8:45 – Ryan Smyth pred českou bránou / Viedeň 2005)
http://www.mojevideo.sk/video/18389/kanada_vs_cesko_ms_2005.html
Počas jednej konferencie bola jednou z tém aj vojna vo Vietname. Bol som šokovaný, keď som zistil, že prednášajúceho vôbec netrápilo množstvo civilných obetí, ktoré zomreli počas útokov s napalmom, alebo po použití rôznych chemických zbraní – naopak, prednášajúci bol deprimovaný porážkou USA, a žiadne obete spomedzi obyvateľstva nepokladal za priveľké, aby bol výsledok iný. Podobne to vidia Američania aj v súvislosti s Irakom či Afganistanom. Počet obetí nie je podstatný, ak to povedie k úspechu. A to o niečom svedčí …
Jona Stewarta by sme mohli prehliadať, ak by jeho správanie bolo výnimkou. Ale nie je – sami Američania priznávajú, že veselo pošliapu akékoľvek pravidlá a zákony … ak sa to nedotkne ich národa. Preto pokojne odpočúvali (a odpočúvajú) celý svet. Preto pokojne zasahujú do súkromia obyvateľov spojeneckých krajín … a robia niečo, čo by v ich krajine bolo dôvodom na miliardové odškodnenia a pád mnohých politikov. Preto výroky Jona Stewarta nesmieme tolerovať, a musíme sledovať, čo bude robiť naša vláda. Sme asi jedinou krajinou, ktorej vláda sa neohradila na verejnosti voči nekalým praktikám amerických tajných služieb, preto sa dá ťažko očakávať, že si všimne urážky Jona Stewarta na adresu slovenského národa. Ak bude vláda mlčať, máme jasný signál, že musíme niečo zmeniť. Musíme ukázať, že naša národná hrdosť nie je na predaj, a nemôže si do nej kopnúť beztrestne nikto.
V hodnotení vzdelanosti sme padli na priečku pred USA. Vystúpenie Jona Stewarta ukazuje, ako hlboko sme padli … keď je za komika označovaný primitív … máme veľa práce, aby sme nepadli ešte hlbšie.