Priznám sa, otcovia televízie sa musia vo svojich hroboch krútiť ako lopatky ventilátora. Nehovoriac o ľuďoch, ktorí verili začiatkom 90. rokov, že na televízne obrazovky sa dostane kvalita a pestrosť. Všetci musia byť sklamaní, lebo opak je pravdou.
O kvalite môžeme len snívať, na pestrosť ponuky môžeme rovno zabudnúť. Za čias totality prevažovala produkcia z krajín socialistického bloku, pričom o nejednom domácom produkte sme mohli oprávnene tvrdiť, že požadovanú kvalitu má i napriek neodmysliteľnej propagande v pozadí. A rovnako sa v ponuke vyskytovali aj pomerne kvalitné produkty z Francúzska či Talianska, hoci sa často jednalo o rôzne komédie. Mali však kvalitné obsadenie a boli vyšperkované kvalitnými výkonmi. Žiaľ, dnes už môžeme len spomínať.
Televízny prijímač sa stal rizikovým domácim spotrebičom. Ak sme sa v minulosti mohli spoľahnúť na to, že programy s nevhodnou tematikou pre deti a mládež sú vysielané v neskorých večerných hodinách, dnes sa vysielajú treťotriedne krváky a pochybné seriály v celodennom režime. Máme síce akúsi pochybnú Radu pre rozhlasové a televízne vysielanie, avšak jej význam je prakticky nulový. Neviem, aké kompetencie má podľa zákona, ale podľa obsahu vysielania jednotlivých televíznych kanálov – zrejme žiadne, alebo minimálne. Rozdáva nejaké pokuty, ktorými si masíruje ego a simuluje činnosť, ale nič viac.
Otvorte program a zdesíte sa – od skorého rána do neskorého večera nevidíte nič iné, len – americký seriál, americký seriál, akčný seriál, thriller, americký seriál, telenovela … občas pomedzi to vsunutá nejaká treťotriedna súťaž typu – Slovensko hľadá … neviem čo …, alebo zúfalá snaha domáceho scenáristu o denný seriál … pri všetkej úcte, veľmi nízkej kvality a s bezduchým dejom. Ak sa náhodou objaví niečo kvalitné, ocitne sa to obvykle v „dobre“ zvolenom vysielacom čase – o polnoci, či tretej ráno. A neskôr sa obhajujú tvrdeniami, že sledovanosť podobných programov je nízka.
Tak to dopadne, keď kultúru robia barbari a sado-masochisti. A v spojení s nefunkčným orgánom kontroly je to vražedná kombinácia. Niekto nazval kedysi moje rozhorčenie snahou o zavedenie cenzúry. A súhlasím s jeho názorom – som za to, aby boli vysielané programy tvrdo kontrolované, a podliehali prísnym obmedzeniam. Neplatíme si dane v tomto štáte preto, aby sme robili domácich gestapákov, kontrolujúcich, čo dieťa sleduje, alebo zamykali prijímač do skrine. Pokiaľ ide o zastavenie kultu násilia a jeho duševne chorých predstaviteľov (Seagal, Van Damme, Willis, či mnohí iní) je každý prostriedok vhodný. Aj drakonické pokuty, prípadne odoberanie licencií. Tritisíc eur pokuty je na smiech – tristotisíc by bolo rešpektovanou hrozbou.
Aj sloboda podnikania by mala mať svoje medze. Ak pokladáme za normálne, že sa postihuje šírenie pornografie, mali by sme pokladať za normálne aj to, aby sa trestala propagácia násilia. Kult smrti by sme mali zastaviť, ináč budeme niesť veľmi nepríjemné následky. Vlastne – dnes ich už nesieme v podobe stúpajúceho množstva vrážd, lúpeží, pribúdajúcich narkomanov a podobne. Otázkou je – záleží nám na našich deťoch ?
Ak áno, prestaňme sa hrať na demokraciu tam, kde to hraničí s duševnými chorobami … a niektorých vysielateľov za duševne chorých pokladať môžeme – stačí si pozrieť obsah vysielania ich kanálov.
Vlastne, slovo kanál presne zodpovedá tomu, čo šíria súčasné televízne stanice – odpad z kultúrnej stoky.