Dlho som premýšľal, kde môže mať korene pocit diskriminácie. Potom som však videl jednu scénku, pripravenú životom a začal som premýšľať, či všetko nie je trošku inak.
Postaršia Rómka stála pri pulte v obchode a pýtala od predavačky mleté mäso. Predavačka odpovedala, že mleté mäsom nemajú, a Rómka reagovala, či sa nemôže pozrieť do skladu. Predavačka opäť opakovala, že mleté mäso nemajú a ani nezvyknú predávať, keďže hlavným sortimentom sú v predajni potraviny, a pult s mäsom a výrobkami obsahuje len najpredávanejšie produkty. Inému by táto odpoveď stačila … lenže medzičasom k Rómke pristúpila ďalšia a obidve začali po predajni vrieskať (lebo rečou či vykrikovaním sa to nazvať nedá), že keby boli biele, tak by sa aj do skladu išlo, a určite by sa aj našlo … keby ?
Cirkus pokračoval, ale to už nie je podstatné. … niečo podobné som videl neraz, a je to stále o tom istom – ak niekto nevyhovie požiadavke príslušníka menšiny, často sa to zvrhne na rôzne obvinenia z rasizmu, diskriminácie a podobne. Dnes sa niekto cíti diskriminovaný, lebo v dokladoch sa uvádza otec a matka … zajtra sa bude možno iný tak cítiť, lebo len muž a žena môžu splodiť dieťa (bez asistencie moderných technológií) … a možno o sto rokov bude každý pokladať za diskrimináciu aj to, že iní sú iní – ako on. Či – ona. Podobne je to aj s národnostnými menšinami – ich príslušníci často používajú ako kladivo na väčšinu výrok – keby som bol ako vy, nebol by to problém … smola, vo väčšine prípadov by to problém bol stále, bez ohľadu na žiadateľa.
Ako dieťa som chcel byť všeličím – v niečom mi zabránilo zdravie, inde schopnosti a našli sa aj oblasti, kde ma obmedzilo niečo prozaickejšie – nedostatok financií. Napriek tomu som sa nikdy necítil diskriminovaný. A chyba … asi som sa mal cítiť. Asi som mal fackovať spoločnosť svojimi nenaplnenými túžbami. Asi by som dostal viac, keby som neustále vykrikoval, ako sa cítim, lebo nemôžem to či ono … nemám to či ono … ktovie ?
Problémom dnešnej doby a väčšiny je, že vydieranie menšinami sa pokladá za legitímny nástroj na dosiahnutie cieľa. Nikoho netrápi, že väčšine obyvateľstva vyhovuje označenie otec – matka, ale každý rieši problém, že nejaká menšina sa tým cíti menejcenná. Nikoho netrápi, že deti hovoria rodičom bežne otec – mama, a pokladajú za normálne tieto oslovenia aj pri debate s rovesníkmi, ale všetkých trápi, ako by sa asi cítili „rodičia“ v zložení muž-muž či žena-žena … ako by asi trpeli, keby im niekto tak hovoriť nemohol. Cítili by sa menejcenne a tak hups … a ideme meniť to, čo spoľahlivo funguje tisícročia, aby sa niekto necítil menejcenne. Kašlať na deti, kašlať na väčšinu … hlavne dosiahnuť spokojnosť menšiny.
Je to módny trend – fackovať väčšinu za to, čo nespôsobila. Menšina, zaoberajúca sa politikou a inými parazitickými remeslami si pravidelne valorizuje platy, rozdáva odmeny a vyhýba sa zodpovednosti za výsledky (skôr následky) svojej práce. Väčšina nesie zodpovednosť za chyby menšiny (napríklad podvody bánk), sanuje škody, spôsobené menšinami (napr.politikmi), ale platy nemá pravidelne valorizované, lebo je kríza … lebo by sa roztočila inflačná špirála…lebo medveď …. vždy sa nájde nejaký dôvod, prečo väčšina nedostane nič, alebo len veľmi málo z toho, na čo sa uzná nárok menšine. Prečo ?
Najskôr preto, že väčšina nekričí … nežiada …. nevydiera. Berie život taký, akým naozaj je – s kladmi i zápormi. Ak niečo nedostáva, uspokojí sa s konštatovaním, že nemôže mať všetko. Argumentom, ktorý skoro žiadna menšina neuznáva – tie sa naopak riadia heslom, že je problémom väčšiny, ako zariadi spokojnosť menšiny. A ak majú pocit, že pre naplnenie ich menšinových požiadaviek sa nerobí toľko, koľko by očakávali … ihneď kričia a hovoria o diskriminácii. A svet sa pomaly obracia naruby.
Príslušník väčšiny pokladá za normálne, že
Naopak, príslušník menšiny pokladá za normálne, že
A tak sa dostávame do nenormálnej situácie – všetci budeme mať (niekedy v budúcnosti) v dokladoch označenie rodič jeden a rodič dva … aby sme sa prispôsobili menšine, ktorá sa cíti diskriminovaná tým, že môžeme používať oslovenia otec a mama. Absurdnosť ? Omyl … absurdné je podľa politikov to, že si toto oslovenie dávame do dokladov a tak diskriminujeme menšiny, ktoré tak urobiť nemôžu … nikto si však nekladie otázku, prečo menšiny nerobia nič preto, aby tieto oslovenia používať mohli… načo, však sa väčšina prispôsobí.
Žijeme v absurdnej dobe, a nič nenasvedčuje tomu, že by v dohľadnej budúcnosti začal rozhodovať zdravý rozum. A tak sa možno raz dočkáme utekajúceho ruského brankára v hokeji z bránky, aby sa súper z Papuy-Novej Guiney necítil diskriminovaný tým, že súper góly dáva a on nie … alebo budú nevidiaci štrajovať za právo na šoférovanie auta, a niekto im ho udelí …len si neviem predstaviť následky. Absurdnosti ? O nič väčšie ako to, že mám byť rodič jedna, alebo sa učiť jazyk menšiny, aby mi rozumela … či prispievať na život ľudí, ktorým sa nechce pracovať, niesť zodpovednosť a prispôsobiť sa …prečo by to robili,keď väčšina, ktorá sa hrdí vysokým intelektom – osprostela ?
Nemôžem si pomôcť, ale správanie príslušníkov menšín (nie všetkých) prestávam pokladať za príznak diskriminácie a začínam uvažovať nad príznakom – duševnej choroby.