Hasan je v Európe jedenásty rok. Je jedným z mnohých utečencov, ktorých z domova vyhnala vojna, a napriek svojej túžbe po návrate musí zotrvávať v exile. Je jedným z mála utečencov, ktorí mali to šťastie, že neuviazli na dlhé roky v utečeneckom tábore, plnom stanov, hladu a utrpenia. Hasan je – Kurd z Iraku. Kurd, ktorého svetové spoločenstvo podviedlo, zneužilo a odkoplo.
Hasan nemá nielen domov, ale ani rodinu. O väčšinu rodiny prišiel počas chemických útokov režimu S. Husajna v roku 1988 (rok predtým predali tieto zbrane a technológie vládcovi Iraku USA), a zostatok príbuzných neprežil tureckú agresiu v nepokojných časoch. Hasan strávil dlhé mesiace po rôznych táboroch, a neskôr musel z krajiny odísť. Vyhnali ho nenaplnené sľuby spojencov po vojne proti Iraku a zabití diktátora S. Husajna, ktorí Kurdom veľa nasľubovali, ale nič nesplnili. Smrť diktátora bola pre Hasana danajským darom – nič nezískal, a veľa stratil. Musel utekať z nepokojnej krajiny pred pomstou stúpencov diktátora, stratil všetok majetok a stal sa vyhnancom.
Všetci, ktorí ho počas vojny tľapkali po pleciach a volali ho hrdinom, sa mu neskôr otočili chrbtom – keď ho už nepotrebovali. Šesť rokov strávil putovaním po svete, a márnym hľadaním azylu. Jedna krajina za druhou ho odmietali a vyháňali. V Británii, ktorej počas vojny pomáhal, skončil dokonca na niekoľko týždňov vo väzení, a len šťastnou hrou osudu neskončil ešte horšie – napríklad v nejakom tajnom väzení a zabudnutí. Po rokoch márneho putovania našiel „šťastie“ na severe Európy – prijalo ho Švédsko, a umožnilo mu skončiť s večným putovaním. Našiel domov, získal prácu a zdalo by sa, že sa jeho život konečne uberá správnym smerom. Zdalo … lenže veci nie sú nikdy jednoduché. Aj dnes sa musí Hasan pozerať ponad plece, či niekde a niekto nestriehne. Zrada sa neodpúšťa … a v očiach mnohých svojich rodákov je zradcom, lebo ich spojenci oklamali.
Firma, kde Hasan pracuje, ho postupom času začala posielať na práce po celom kontinente. Naučil sa jazyky, získal lepšie postavenie a zárobok. Napriek tomu nie je šťastný – nemá domov. Stále sa cíti ako hosť, a neraz nevítaný. Dnes už neverí v priateľstvo a úprimnosť, dnes žije len v strachu a obavách, čo bude neskôr. Rodáci nezabúdajú, ako mi povedal, keď v našej firme vykonával práce, ktoré sme si objednali od jeho zamestnávateľa.
——————————————-
Ľudí ako Hasan je na svete mnoho. Odhaduje sa, že posledná invázia do Iraku, ktorej údajným cieľom bolo nájdenie a zlikvidovanie zbraní hromadného ničenia, mala okolo milióna obetí – zabitých, zranených či vyhnaných. Mnohí z nich otvorene hovoria, že aktéri invázie sú vojnovými zločincami a mali by byť potrestaní, keďže nič nenašli, resp.mohli nájsť len to, čo sami krutému režimu kedysi predali. Hľadali spravodlivosť, nedočkali sa. Slabou útechou im môže byť zasadnutie tribunálu pre vojnové zločiny, ktoré sa konalo v Kuala Lumpure v roku 2011 a označilo hlavných aktérov invázie – amerického prezidenta G. W. Busha a britského expremiéra T. Blaira za páchateľov genocídy a zločinov proti ľuďom. Rozhodnutie je však len symbolické a nedá sa očakávať, že vinníci budú riadne súdení a potrestaní. A to i napriek tomu, že sa dokázalo rozpútanie vojny pod falošnou zámienkou.
——————————————–
Začali sa sviatky pokoja a mieru. Nájdu pokoj a mier aj ľudia ako Hasan ? Môžeme dúfať, ale nemali by sme si robiť ilúzie. Za pár týždňov, počas ktorých som Hasana stretával a trochu spoznal, som mal možnosť spoznať následky ľudskej ľahostajnosti a zloby. Smutné je, že hoci mnohí dajú Hasanovi za pravdu, nikto mu nepomôže – tí, čo by chceli pomôcť, nemajú na to prostriedky a možnosti … a tí, čo by mohli pomôcť – nechcú, aby si zachovali vlastné postavenie, moc a majetok. Pre tých je Hasan človekom len vtedy, keď ho potrebujú.
Mali by sme sa zamyslieť … a dávať pozor, aby sme raz aj my či naše deti neskončili ako Hasan..