Hovorí sa, že najväčšou tragédiou pre obhajcu je klient, ktorý prizná vinu a nemá žiadne poľahčujúce okolnosti, priaznivé svedectvá či oporu v minulom živote. Vtedy sa obhajca mení na bojovníka s veternými mlynmi, bez šance na úspech.
Podobne sa musia cítiť aj bardi, ktorí neustále ospevujú „baštu demokracie“ USA. Ich vzor denne koná v rozpore so slušnými mravmi, a im neostáva nič iné, len hľadanie zúfalých argumentov a fráz v snahe o ospravedlnenie jeho konania. Lenže, každá nádoba má svoje dno, a oni už dávno oškrabávajú ochranný náter, lebo nádoba je prázdna. Dokonale sterilná.
Spomínať pri tejto snahe zločiny zriadenia, ktoré je už štvrťstoročie minulosťou, má rovnaký efekt ako presviedčanie tigra, aby sa stal vegetariánom. Minulosť zmeniť nemôžeme, ale prítomnosť by sme mali meniť k lepšiemu. Nemali by sme sa mlčky prizerať, ako niekto beztrestne vydiera a napáda suverénne krajiny v mene vlastných záujmov. Nemali by sme sa mlčky prizerať bombardovaniu na území nezávislých štátov. Nemali by sme tolerovať rastúcu vlnu násilia. Lenže …
Opäť máme strach. Máme strach priznať, že kráľ je nahý. Zatvárame oči a hovoríme si, že za čias Sojuzu to bolo horšie. Naozaj ?