Kedy sa z nás stávajú rasisti a odporcovia ? Neviem, ako je to u iných, ale sám začínam pociťovať nechuť (zhnusenie) vo chvíli, keď ma niekto začne dlhodobo masírovať myšlienkami, o ktoré nestojím. A hlavne vtedy, ak ho slušne upozorním, že o diskusiu na niektoré témy nemám záujem.
Žiaľ, v súčasnosti je vnucovanie ideológií a názorov úplne bežnou praktikou. Denne nás médiá zaplavujú informáciami o rôznych pochodoch a demonštráciách – za niečo a proti niekomu. Skutočné problémy sa však neriešia. Je to paradoxné, že ak upozorním štátny úrad na neoprávnené obsadenie pozemku osadníkmi, všetci rozhodia ruky a konštatujú, že nemajú riešenie. Ak skúsim vec riešiť sám – skončím v zásuvke s nápisom rasista, a médiá budú plné pohoršených reakcií tetušiek z Bruselu, ktoré často osadníka nevideli ani z lietadla. Potom vymyslí štát originálne riešenie – za moje dane postaví osadníkovi dom, presťahuje ho a následne si spomenie, že pozemok (zahádzaný odpadkami) je vlastne môj – a vyzve ma na odpratanie smetiska na vlastné náklady. Úžas …
Ži a nechaj žiť … povedal klasik. Väčšine je ľahostajné, či je niekto modrý, biely, zelený či čierny. Rovnako je väčšine ukradnuté, čo robí vo svojej spálni, alebo do akého svätostánku chodí. Väčšina očakáva len jedno – pokoj, prispôsobenie zákonom a pochopenie, že sú isté hranice, ktoré by sa nemali prekračovať. Chceme tak veľa ?
Raz ma jeden učiteľ označil za homofóba, lebo som podpísal petíciu, ktorá bola stanoviskom rodičov, nesúhlasiacich s tým, aby ich deti vyučoval homosexuál, ktorý žil v jednom byte s partnerom. Opýtal som sa, čo ho vedie k záveru, že som homofób – odpovedal, že mu bránime vo výkone povolania. Omyl – v ničom sme mu nebránili, len sme si neželali, aby našim deťom dával niekto iný príklad spôsobu života, ako im ho dávame my. Je na tom niečo zlé ? Myslím, že nie. Tak, ako ja rešpektujem každého právo na slobodnú voľbu spôsobu života, mal by to isté právo uznať aj on – mne.
Žiaľ, realita súčasnosti je úplne iná … a to sa mi vôbec nepáči.