O úrovni žurnalistiky na Slovensku si nerobím ilúzie. Často mám pocit, že 99% novinárov nenapíše objektívny príspevok ani v prípade, že zakopne o pravdu. A to už nespomínam istú hyenu, ktorá pobehovala s fotoaparátom na mieste tragédie, kde vinou havárie zomreli dvaja ľudia, fotila a čosi šemotila o svojom práve. Z môjho pohľadu svedka nehody mala táto hyena právo len na jedno – guľku medzi oči … podobných „novinárov“ je však oveľa viac.
Ak pozerám správy, smejem sa pri rôznych reportážach z parlamentu, ktoré mi často pripomínajú skôr hon na bosorky. Konkurenčné médiá a ich zástupcovia zúrivo naháňajú svojich oponentov, dávajú im nasprostastlé a účelové otázky, pri ktorých vyrobí opytovaný zo seba osla bez ohľadu na to, ako odpovie. Za socializmu sa robila ideologická žurnalistika, dnes sa robí krvavá. Teda, ak nerátame naháňačov „celebrít“, ktorí kdesi v kríku čakajú, čo vypadne sledovanej osobe z plaviek. Hoci, niekedy si myslím, že „celebritky“ zámerne poskytujú podobné príležitosti, aby zakryli svoj – rozum plytký. Ktovie …
Predseda parlamentu obmedzil práva novinárov na pôde snemovne. Nič udivujúce, však aj park v Košiciach je pre istotu ohradený a dôsledne monitorovaný pred nežiadúcimi pohľadmi. Dokonca je to aj určitá forma ochrany zdravia verejnosti, pretože polkilometrovou obchádzkou parku naberáte kondíciu, a skrytím nežiadúcich záberov z parlamentu (napríklad spiacich poslancov, či gamblerov) sa zase šetria nervy. Všetko pre nášho občana, zásada nášho politika. Keď skryjeme majetky, nebude závidieť, ak skryjeme svoju predstavu „práce“, nebude sa zlostiť, že dostáva za svoju drinu sotva – desatinu.
Za necelé štvrťstoročie tu dokázali rôzne „elity“ vytvoriť dokonalý pašalik – v snemovni sedia gerontokrati, ktorí „bojovali“ po roku 1990 proti komunistickej gerontokracii, žebráci platia dane a bohatí sa bijú o ne – vo forme manipulovaných zákaziek pre štát, rôznych dotácií a podobne. Každý si svoju bandu pozná, povedal raz Deži, keď chcel vstúpiť do strany a pri testoch mu ukazovali fotografie rôznych revolucionárov – a vytiahol z vrecka fotku svojho vajdu. A keď došiel domov, Arana mu vo dverách strelila facku a povedala, aby radšej stúpil do …. však viete, čoho. Problém je, že sa nám tie ….. v kravatách akosi premnožili, dokonca aj v rôznych farbách. Len smrad je stále rovnaký.
Možno by sme mali v záujme ochrany súkromia našich vyvolených zabetónovať vchod do parlamentu. Tak bude istota, že si žiadny zvrhlík (ktorý ich živí) nedovolí kontrolovať ich sladké sny, a počúvať tupé reči, ktoré nikde nevedú. Ušetrili by na benzíne či cestovnom, nemuseli by platiť predražené nájmy a konečne by spoznali tú dobrotu, čo priehrštiami dopriali iným – spánok na dlažbe.