Predstavte si škaredé ráno – upršané, a sprevádzané začínajúcimi prejavmi choroby, teplotou či kašľom … alebo ťažkým dýchaním. Ledva sa došmatlete do kuchyne, aby ste si uvarili čaj, lebo máte pocit, že vám v krku rastie Sahara. Celú noc nespíte, a hoci ste unavení, neviete zaspať. Pol ôsmej ráno … ozve sa zvonček. Koho to asi čerti nesú, zašomrete si počas šmatlania k dverám.
Pri dverách nikto a tak som pozrel na vchodové dvere. Niekto tam stál, tak som išiel otvoriť. Mladý muž a slečna. Vraj – či mám chvíľu čas … už som šípil, že som nemal vôbec otvárať. Nemám, odvrkol som, musím sa liečiť. Z odpovede mladíka ma skoro trafil šľak – ak si nájdete chvíľku, spoznáte liečivú silu … nedal som mu dopovedať, a jednoducho zatvoril dvere.
Akú silu má nejaké slovo, ak sa musí tlačiť tam, kde ho nechcú – bez ohľadu na človeka ? Podľa mňa – žiadnu.
O necelú hodinu som si išiel po lieky a dvojicu som stretol pri inom dome. Mladík pozrel na mňa a konštatoval, že troška pochopenia by nezaškodila … veru, nezaškodila … len z inej strany, ako si predstavoval.
Nebúchajte, ak vás niekde nechcú … rešpektujte slobodu myslenia iných, a bude aj vaša sloboda rešpektovaná … možno to raz pochopí. Ktovie …