Mestá v Európe sa obvykle podobajú ako vajce vajcu – historické centrum s množstvom lukratívnych adries, a potom predmestia, preplnené rôznymi odtieňmi šedivej. Prípadne, v zmysle moderných trendov, paneláky v krikľavých farbách, ktoré majú vyvolať dojem akejsi novoty. Králikárne …
Jediný, kto asi veril svojmu historickému poslaniu v novembri 89, bol Václav Havel. Možno pre svoju naivitu, alebo z vypočítavosti. To sa už nedozvieme. Rovnako sa nedivím výroku istého politika, ktorý si zmeny v tomto období nevšimol. Nechtiac povedal pravdu, ktorú mnohí nepochopili. November nebol o zmenách, skôr bol o odovzdaní moci, zbavení sa zodpovednosti za osudy krajiny a obyvateľstva – a hlavne ukončenie skrývania majetkov, ktoré mali mnohí aparátčici v lesoch, rôznych zapadnutých dedinách a podobne. Napokon, aj sám som poznal človiečika, ktorý sa správal ako Josef Abrhám v slávnej komédii – Vrchní prchni – keď rodinku nakladal pred činžiakom do obitej škodovky, a niekde inde presadol do luxusného fordu. Prezradilo sa to vo chvíli, keď v zamyslení prišiel vo forde priamo pred dom s tými istými kuframi, ktoré pár dní predtým nakladal do škodovky.
Králikárne pôsobili možno ponuro, ale dávali istotu. Istotu, že máte miesto, kde zložíte kosti po návrate z práce, a budete mať pocit domova. V čase môjho nástupu do prvej práce sa dokončilo nové sídlisko, na ktorom mal podnik vlastné byty. Rozdeľovali sa podľa rôznych kritérií, prednosť dostávali ženatí s deťmi, alebo perspektívni zamestnanci, ktorých si chceli udržať. A samozrejme aj tí, čo mali dobrého „strýčka“ na patričnom mieste. Podmienkou získania bytu bol podpis zmluvy na určité obdobie, a samozrejme aj zloženie zábezpeky. Na jednoizbový koterec (podľa Venca Lahvu) ste potrebovali desaťtisíc korún, čo síce nebolo málo, ale dalo sa zohnať – obzvlášť vtedy, keď ste si mohli vybaviť „podnikovú pôžičku“, ako sme tomu hovorili. Pre mladých to bola veľmi zaujímavá možnosť, ako sa osamostatniť.
Dnes sa predávajú koterce za obrovské peniaze. Rovnaké, ako na predmestiach Paríža, alebo Viedne, Budapešti či Berlína. Firmy byty nestavajú, a ak áno, tak len pre vyšších manažérov. Niektoré to dokonca dotiahli do dokonalosti, keď im výstavbu luxusu zaplatí tí, čo neskôr u nich pracujú za otrockých podmienok a bez akýchkoľvek sociálnych istôt. Firmy sa snažia zamestnávať na dlhodobé zmluvy čo najmenej ľudí, aby nemali výdavky, spojené s dovolenkami, liečením a podobne. Ostatným ponúkajú prácu za podmienky, že vlastnia živnosť. Akási zvrátená forma obchodného vzťahu, kde podpíšu zmluvu obchodní partneri za naozaj zaujímavých podmienok – jeden ich diktuje, a druhý musí prijať – ak chce prácu. V prípade potreby vám zaistia „bezplatné“ ubytovanie na nejakej ubytovni, špinavej a smradľavej. Občas tam dostanete aj neočakávaný darček v podobe štípancov od rôzneho hmyzu. Niekde nájdete dokonca kuchynku – zamknutú, aby ju nezničili ubytovaní, a po jej otvorení zistíte, že aj nefunkčnú. Na sprchy sa doporučuje nosiť dezinfekčný roztok a nevyzúvať si papuče. Radšej ich sušiť … čo už, doba skutočne pokročila.
Hovorí sa, že Venco Lahva bol prvý, novodobý „biely kôň“. Ako jeden z mála svoju úlohu nielen splnil, ale dokonca sa aj nabalil a ešte k tomu – prežil. O skutočnom pozadí jeho pôsobenia v ponovembrovom dianí najlepšie svedčí jedna maličkosť – v nejednom meste zakladali pobočky OF či VPN eštebáci, niekde dokonca aj aktívni. Rovnako sa hovorí, že počas protestov proti socializmu a vedúcej úlohe štátostrany sme urobili svetový rekord, hodný zápisu do knihy rekordov – nikde na svete sa nepodarilo naraz zhromaždiť toľko bielych koní, ako práve v Československu počas jesenných manifestácií. A tiež to väčšina prežila, pokiaľ si sami nesiahli na život pri pohľade na „svetlú“ budúcnosť, ktorú si „vybojovali“.
Za desaťtisíc korún si dnes kúpite psiu búdu, aj to len treťotriednu. O králikárni môžete len snívať, alebo mať dlhy do konca života – ak vám niekto požičia. Banky nerady dávajú peniaze ľuďom, ktorí majú prácu na dobu určitú, či pracujú na živnosť a sú nemajetní. Kedysi som sa sám stretol s návrhom úveru, ktorý predpokladal, že na blokovaný účet vložím rovnakú sumu, ako si chcem požičať. Jedno ma teší – pánko, ktorý mi to vtedy ponúkol, dnes sedí v base za rôzne podvody a ešte tam dosť dlho bude. Škoda, že mu nerobia spoločnosť aj tie prasce, čo nás zatiahli do eurovalu, a ich kumpáni, čo si narobili dlhy a zneužili pri tom peniaze klientov. Škodoradosť by bola dokonalá, lenže psí hlas vraj do neba nepočuť … neviem, ešte som neskúšal štekať na Mesiac.
Veru, koľkí by sa dnes potešili aj tej králikárni …