Poslednou módou medzi novinármi je pochlebovanie predstaviteľom únie a Bieleho domu. V mene tejto snahy sú schopní akéhokoľvek svinstva, vypusteného z klávesnice počítača. Novinárčina stráca svoje poctivé meno, a začína sa podobať stoke, preplnenej vyžratými potkanmi. Otázkou je, aký zmysel má čítanie novín, kde sa objektívnosť a pravdivosť informácií nenosí. Zrejme – žiadny.
Z čias socializmu si dodnes pamätám referáty, ktoré sme si museli pripravovať na hodiny občianskej náuky. Samozrejme,k dispozícii boli len dva denníky – Pravda a Práca. Oba poznačené jednotnou ideológiou doby, a studenou vojnou, zúriacou medzi východným a západným blokom. Neskôr, zásluhou jednej progresívnej riaditeľky v okresnej knižnici, sme sa vedeli dostať k prečítaniu nemeckých denníkov, občas aj francúzskych časopisov – aj keď obvykle boli časopisy orientované podobným smerom, ako legendárna 100+1.Iróniou osudu bolo, že po prevrate pani riaditeľku vyhodili a nahradil ju známy prevracač kabátov, ktorý ju ešte pár mesiacov predtým bol udať. Čo už, taká je doba, niekto povedal. Veru …
Po obojstrannom otvorení hraníc (len idiot verí, že železná opona bola jednostrannou záležitosťou, a napokon v USA funguje dodnes) sme sa dostali k rôznym denníkom, a s hrôzou sme zistili, že ideologický podtón v podávaní informácií bol na Západe úplne rovnaký, ako u nás. Zhrnuté a podčiarknuté – Rus by nebol dobrý ani vtedy, ak by sa rozkrájal. Paradoxne, najviac prekrúcali a zavádzali tí, čo ruskému národu za mnohé vďačili. Ale tak to už býva – podaj žobrákovi palicu, a návod na použitie nepotrebuje – hneď ukáže, čo vie. Priam komicky vyznievalo kázanie o morálke a slušnosti z úst ľudí, čo by za pár peňazí predali aj vlastnú matku do bordelu.
Zvratok z dielne SME o osudoch Leningradu je ďalším dôkazom, ako žurnalistika upadá. (nájdete ho tu) Samozrejme, je PIANO – pozitív. Asi sa aj autori hanbia za svinstvo, ktoré vypustili z pera. A vôbec sa nedivím pobúreniu, ktoré zavládlo v Rusku. Tak to už býva – zbabelí perohryzovia kopú do hrdinov. A mentorujú, čo by bolo – keby. Skúsme si teda naliať čistého vína.
Keby nebolo zbabelosti Veľkej Británie a Francúzska (a vypočítavosti USA, ktoré sa aktívne zapojili do vojny až po vlastnom napadnutí), tak by zrejme k žiadnej II. svetovej vojne nedošlo. Alebo by veľmi rýchlo skončila porážkou nacistického režimu. Avšak veľmoci radšej kolaborovali najprv s Hitlerom, a neskôr so Stalinom. Tak, ako predali východnú časť Európy Hitlerovi, ju neskôr odovzdali v prospech zóny vplyvu sovietskeho impéria. A na to by nemal nikto zabúdať.
Ak by nebolo zúfalej obrany Leningradu, zúrivej bitky o Stalingrad a tankovej bitky pri Kursku, dnes by bola Európa úplne iná. Zrejme fašistická – napokon, praktiky niektorých predstaviteľov Bruselu nemajú od tých fašistických ďaleko. Ak niekto spochybňuje význam obrany obliehaného mesta, nech zdôvodní význam milióna obetí v Iraku (zabitých, zranených či utečencov)..
Vždy som veril, že žurnalistiku robia vzdelaní ľudia. Posledné štvrťstoročie však ukazuje, že na jej ideologickom podtóne sa nič nezmenilo, ba je to oveľa horšie. Dnes je už bežným javom obhajoba neodôvodneného násilia, či konania vojnových zločincov, napríklad G. Busha či T. Blaira. Je neuveriteľné, že na jednej strane niekto horlí za odsúdenie Miloševiča, Husajna, Kaddáfího či iných „politikov“ a na strane druhej toleruje podobné konanie od lídrov veľmocí. Lenže,je to aj symbol dnešnej doby – pravda a morálka sa krčia v kúte, a hanbia za to, kto ich v pysku omieľa.
Možno by sme sa mali zamyslieť, kam smerujeme. Mali by sme uvažovať, či môže byť morálnym vzorom krajina, kde je vražda prezidenta či politického oponenta bežným nástrojom v politike, kde sa deti ostreľujú v školách, kdeje bežnou praxou výroba a vysielanie násilia v televízii, ale pohladenie plačúceho dieťaťa či objatie sa pokladá za prejav – sexuálnej deviácie.
Niekto povedal, že – zlatá železná opona. Boli sme aspoň čiastočne chránení pred záplavou hnoja, ktorý dnes znehodnocuje naše životy. Pomaly si začínam myslieť, že mal pravdu.