Tak začínal list slávneho spisovateľa É. Zolu na obhajobu krivo obvineného kapitána Alfreda Dreyfusa. Žiaľ, hoci by to nikto nepredpokladal, žijeme v dobe, kedy by sme mali opäť zdvihnúť hlas proti bezpráviu, ktoré sa začína stávať bežným štandardom. Bezpráviu, ktorého jediným cieľom je vytĺkanie politického kapitálu.
Ž A L U J E M , že
Nikdy nebudem velikánom svetovej literatúry, ale nikdy neprestanem byť Č L O V E K O M. A ak sa mám denne triasť pri písaní svojho názoru, či to niekto nepochopí (účelovo) ako útok proti sebe a svojmu spôsobu života, potom bol november 89 zbytočnou medzihrou v našich životoch.
Politika sa stala novodobou cirkvou súčasnosti. Našim rodičom a dedom sľubovali – vaše deti sa budú mať lepšie. Nám sľubovali – vydržte a vaše deti sa budú mať lepšie. Táto účelová lož je modernou variáciou na tému, ktorá sa často hlásala z cirkevných kazateľníc – peklo na zemi, a po smrti v nebi. Aj vtedy spoločenská elita cielene okrádala ľudí o ich slobodu, majetok a právo na pokojný život – bez stresu a utrpenia. Život nemá byť naháňačkou za peniazmi a zúfalým bojom o prežitie. Ak tým je – potom to nie je život.
Ž A L U J E M, že
sme sa nechali klamstvami a prázdnymi sľubmi natoľko zotročiť, že platíme svojim voleným zástupcom za prácu a nepožadujeme konkrétne výsledky. Stali sme sa chodiacou štatistikou nezmyslov, a pokladničkami s neobmedzeným kreditom pre našich vládcov. Zbabelo sme sa vzdali vlastnej nezávislosti a slobody, hoci sme v diaľke nevideli obrysy konkrétneho cieľa, ktorý chceme dosiahnuť.
Ž A L U J E M, že
sme vlastnou ľahostajnosťou prestali byť tým, čo je v živote najdôležitejšie – Ľ U Ď M I.
_____________________________________________
Ak sme ochotní mlčať a tolerovať všetko bezprávie, ktoré nás denne postihuje – nepotrebujeme mená, stačia nám čísla. Našim pánom to vadiť nebude, a my sme sa sami vzdali svojej – Ľ U D S K E J P O D S T A T Y.