Dnes sa vydáva za diskrimináciu toľko vecí, že sa už niektorí prakticky boja aj myslieť, aby to náhodou niekto nepokladal za nevhodné, keďže sám myslieť nechce – nemôže – alebo nemá veľmi čím. Zdravý rozum často ustupuje absurdným požiadavkám doby, či skôr Bruselu.
V školstve sa často spomína segregácia rómskych detí. Mnohé „mimovládky“ (čiže ľudia, ktorí o praxi nevedia absolútne nič, a o práci ešte menej) nás fackujú a úzkostlivo kontrolujú, či náhodou neoddeľujeme deti väčšiny od detí menšiny. Žiadna diskriminácia nesmie byť, hovoria. Samozrejme im vôbec nevadí, že napĺňaním ich absurdných požiadaviek sú často diskriminované deti väčšiny. O tom sa už akosi nehovorí – asi by to nezaplnilo titulné strany novín.
Za čias mojich štúdií mi povedal bývalý profesor svoju skúsenosť, ktorú som vtedy pokladal za vtip, a až neskôr som pochopil, že je to realita. Opýtal sa ma, aký je rozdiel medzi tým, keď do triedy dvadsiatich nadpriemerných žiakov zaradím jedného podpriemerného žiaka a tým, keď medzi dvadsať podpriemerných žiakov zaradím jedného nadpriemerného žiaka. Samozrejme, nevedel som odpovedať. Žiadny rozdiel nebude, povedal profesor – výsledok bude rovnaký, v oboch prípadoch budeš mať dvadsaťjeden priemerných žiakov. V lepšom prípade.
Jeho pravdu potvrdili nielen moje študentské časy, ale aj prax. V každom kolektíve bolo populárnejšie a jednoduchšie nasledovať „expertov“, než tých, čo naozaj vynikali. Tým sa skôr priradzovali prezývky ako šplhúň, kariérista, poskok, bifľoš a podobne. Ak sa napríklad v prestávke medzi hodinami bifľoš venoval príprave a opakovaniu, a niekde na toalete bol „čuramedán“, ktorý sa predvádzal v dĺžke „dostrelu“, mohli ste si byť istí, že väčšina bude na toalete zanietene pozorovať výkony čuramedána. Napokon, je to celkom prirodzené, nadchýnať sa výstrelkami – aj o tom je detstvo a dospievanie.
Slovenské školstvo roky upadá. Jeho úpadok začal začiatkom 90. rokov, keď sme sa začali opičiť po krajinách, ktoré využili otvorenie dverí a chodili študovať naše metódy výuky. Vo Francúzsku využili mnoho našich „socialistických“ konceptov, a keď sa sem po rokoch vrátili, aby konzultovali svoje skúsenosti, so zdesením zistili, že sme prevzali to – čo oni opustili. A samozrejme bolo po konzultáciách. Tento fakt však nikto neprizná. V slovenskom školstve sú dôležité malichernosti, a naopak zanedbateľná je podstata vzdelávania – kvalita výuky a príprava detí na život.
Kamarátka učí na základnej škole. Zažila návštevu zástupcov mimovládnej organizácie, ktorí sa zaujímali o integráciu rómskych detí medzi žiakmi. Keď sa ich opýtala, či by niečo nemohli urobiť, aby bolo viac kvalitnejších učebníc, dostala odpoveď, že to nie je ich agenda.
Odvrátenou stránkou celej veci je diskriminácia väčšiny, ktorú všetci úmyselne prehliadajú. Aká môže byť napríklad kvalita výuky, ak značnú časť času musí učiteľ venovať veciam, ktoré s výukou vôbec nesúvisia – napríklad oboznámeniu malého prváčika so základnými hygienickými návykmi, používaním príboru v jedálni a podobne ? Nie je ničím neobvyklým, ak príde dieťa do školy špinavé, v potrhanom oblečení, hladné a často aj nepripravené. Ak si učiteľ dovolí upozorniť rodičov (v prípade, že vôbec do školy prídu) je obvykle napadnutý, že je rasista. Všetko pravidelne končí veľkým krikom, nadávkami a urážkami. A neraz aj vyhrážaním.
Niet lepšieho príkladu diskriminácie, ako sú učebné pomôcky a ich distribúcia medzi žiakov. Väčšine sa oznámi, koľko eur treba priniesť do školy, prípadne miesto, kde sa dá potrebná pomôcka zakúpiť. Menšina dostane pomôcky zadarmo, neraz ich rodičia vymenia za alkohol či potraviny – čo si o tomto majú myslieť rodičia, ktorí riadne pracujú a platia dane, že majú nielen kupovať svojim deťom pomôcky, ale ešte aj prispievať na pomôcky pre tých, ktorí často nejavia žiadny záujem o prácu ?
Výsledok ? Upadajúca kvalita školstva. Vo vyšších ročníkoch na základných školách sa často stáva, že učiteľ venuje viac času dvom-trom žiakom, ktorí nedokážu držať krok s ostatnými, ako zbytku ??? v triede. Doplatia na to deti, pretože sa to premietne do zvýšeného počtu domácich úloh, a úlohu učiteľa často suplujú rodičia. A je pochopiteľné, že nedokážu poskytnúť dieťaťu takú kvalitu vyučovania, ako učiteľ. Všetko často končí tak, že jedno dieťa má z matematiky trojku (lebo učiteľ nemal dostatok času na vysvetľovanie a rodič dostatok schopností), a druhé dieťa má štvorku (lebo je síce na päťku a prepadnutie, ale prečo by učiteľ riskoval stret s celou zúrivou tlupou – ako mi jeden povedal) … aký má toto zmysel ?
Všade ide o peniaze. Mimovládne organizácie sa bijú o rôzne príspevky, fondy, granty … keďže je to pohodlná forma prežitia, ktorá si navyše nevyžaduje priveľkú námahu. Výsledkom ich „snahy“ je poškodzovanie záujmov štátu. V Kanade skúšali integrovať domorodé obyvateľstvo desaťročia, kým nepochopili, že to vedie len k rastu neznášanlivosti medzi prispôsobivou väčšinou a domorodou menšinou, pričom výsledky samotnej výuky sa aj tak nemenili. Nakoniec pochopili, že nemôžu miešať hrušky s jablkami, lebo to nikomu nepomôže a všetkým škodí. Kultúrne rozdiely sa jednoducho nedajú zmazať nejakým zákonom, či príkazom. Nikto a nikdy netvrdil, že deti menšín sú neschopné, alebo zaostalé. Problém je niekde úplne inde – nie sú pripravené na zvýšené nároky, ktoré sú pre väčšinu bežné. A ak im vnútime prispôsobenie, obvykle sa to prejaví niekde inde – napríklad nárastom agresivity medzi deťmi, šikanovania a podobne. Keďže dieťa nestačí na ostatných vo výuke, skúša sa uplatniť a vyniknúť iným spôsobom.
Základná škola by mala dieťa naučiť základom – či už čítať, písať, poznať svoju krajinu a podobne – alebo mu dať základy spoločenského správania. Mala by aj odhaliť jeho potenciál, aby sa neskôr pokračovalo v štúdiu podľa svojich možností a schopností. Na Slovensku sa však stalo niečo iné – základná škola sa stala akýmsi bojiskom, kde si mnohí ukájajú svoje nenaplnené túžby po spoločenskom uplatnení, a na záujmy detí sa často – kašle. Hlavná je štatistika, ľudia sú akosi vedľajším produktom. Alebo skôr doplnkom ?
Medzi rómskymi deťmi je množstvo talentov. Len sa tieto talenty, či skôr oblasti, nepodporujú. Nie je žiadnym tajomstvom, že sú hudobne nadané. Mnohé aj manuálne – ale svoje danosti nemajú kde uplatniť, pretože niekto si povedal, že z radu sa nemá vytŕčať, pretože to prináša zvýšené nároky na tých, čo pohodlne prežívajú na rôznych stoličkách. Navyše by sa mohlo nechtiac odhaliť, že školstvo riadia ľudia, ktorých hlavnou prednosťou je farba politického trička, a naopak hlavným nedostatkom schopnosti na zastávanie miesta, ktoré im bolo pridelené. A tak hľadajú postranné témy, ktoré majú vyvolať dojem nejakej koncepčnej a užitočnej práce.
Súčasní mocipáni (ale aj ich predchodcovia) sa kedysi smiali príprave rôznych koncepcií a plánov. Také hlúposti, povedali mnohí z nich. Prečo ? Najskôr preto, že ak existuje jasný a dlhodobý plán, sú aj kontrolovateľné výsledky. A je možné určiť, kto nesie zodpovednosť za neúspechy. To však mnohým nevyhovuje, lebo by sa naplno ukázala ich neschopnosť.
Istý demagóg pravidelne tvrdí, že 58% populácie za socializmu nemalo ani maturitu. Má pravdu, štatistiky jeho tvrdenie podporujú. Lenže – napriek chýbajúcej maturite sa títo ľudia dokázali spoločensky uplatniť. Takže sa zdá, že im maturita asi nechýbala. Napokon – potrebuje maturitu obrábač kovov, automechanik, elektrikár, predavačka, čašníčka, krajčírka, kaderníčka či mnohé iné odbory ? Alebo smetiari, či cestári ? Nepotrebujú – v skutočnosti potrebujú niečo úplne iné – manuálne zručnosti.
Ten istý demagóg vydáva za úspech dnešnej doby rast počtu ľudí s vysokoškolským vzdelaním. Ale ak sa pozrieme na skladbu absolventov, tak sa zhrozíme. Máme akútny nedostatok stomatológov, ale na druhej strane máme zástupy sociológov, enviromentalistov, právnikov, rôznych bezpečnostných manažérov a podobne. Vysokoškolsky vzdelaných ľudí, ktorí končia na úradoch práce, alebo pri dokladaní tovaru v hypermarketoch. Aký majú zmysel investície do tohoto vzdelania ? Len štatistický, žiadny iný.
Na Slovensku sa stalo vzdelanie cieľom, vo svete je prostriedkom na dosiahnutie cieľa. Pokiaľ toto nepochopíme a nezmeníme, nevyriešime ani otázku menšín (rómskej), ale ani otázku zamestnateľnosti absolventov škôl. Diplom sa nedá vložiť do hrnca a nenakŕmi rodinu.