Predtým, než začnete nadávať na trénera V. Vujteka, najprv si prečítajte niekoľko riadkov k téme, ktorej som sa vlastne vôbec nechcel venovať. Žiaľ, vyrojilo sa také množstvo odborníkov, že mi to nedalo, a nechcem, aby rôzni „odborníci“ so šmatľavými nohami opľúvali nesporného odborníka, akým súčasný slovenský tréner je.
Najprv si pozrite pár informácií o jeho kariére – V. Vujtek.
A teraz sa skúsme pozrieť na slovenský hokej. Predovšetkým, dlhé roky som aktívne športoval, aj keď som sa venoval inému športu, či skôr športom. Nikdy som sa v žiadnom športe nedostal do reprezentácie, pretože som nebol hoden ani toho, aby som podával vodu tým, čo sa tam dostali – a po zásluhe. Boli oveľa lepší, než ja.
Za mojich detských a študentských čias bolo ihrisko na každom kroku. Keď nás bolo v triede na základnej škole tridsať, tak dvaja, maximálne traja boli takí, ktorým sa z bezpečnostných dôvodov nesmelo dávať do rúk žiadne športové náčinie (hodená lopta ich pravidelne trafila do tváre, lebo nevedeli, že majú nastaviť ruky … ak ste im podali oštep, skôr sa dokázali na toto náradie napichnúť, ako pochopiť spôsoby jeho použitia … a pri hode kriketkou platilo – zachráň sa, kto môžeš)
Ostatným ste mohli hodiť do rúk hocičo, čo smrdelo loptou a nemali žiadny problém. Kriplov sme v triede nemali vôbec. Hokej sme hrávali celoročne, od jari do jesene s loptičkou, a v zime s pukom na nejakom rybníku, alebo klzisku pred domom (vyrobenom vodou z hydrantu). Výsledkom hry s loptičkou bola neuveriteľná technika hry s pukom. Niektorým sedel puk na hokejke ako prilepený. Ako priletel, tak ho brali … kašlali na to, či stojí na hrane, alebo leží či sa vrtí. Hokejka bola taká ťažká, že sa dala používať namiesto kladiva.Keď chodili tréneri do prípraviek po sídliskách a obzerali potenciálne talenty , mali skôr problém, koho odmietnuť. Z našej triedy na zéeške nechodili do nejakého klubu len piati, či šiesti – aj to len preto, že im v rukách sedel lepšie klavír, než šport.
Zásluhou prepracovaného systému výberu a výchovy mládeže má Slovensko v hokeji štyri medaily z majstrovstiev sveta, štvrté, piate a šieste miesto na olympiáde. Systému, ktorý dával základy pre talenty do roku 1990. Potom si niekto povedal, že netreba strediská vrcholového športu, ani športové školy, či športové kluby na každej dedine. Ihriská sa predali ako stavebné pozemky na hypermarkety, alebo padli za obeť niečomu úplne inému. A ak sa náhodou nejaké aj vybudovali, tak vítali deti zámkou a nepríjemným správcom, ktorý odmietal otvoriť, aby ihrisko náhodou nepoškodili. (Potemkinova dedina ala SMER) Systém výchovy sa zrútil. Zrútil sa aj systém financovania – predtým tiekli peniaze zo stávkových hier priamo do športu, dnes sa krútia dookola a strácajú vo víre záujmov rôznych špekulantov.
Pred prvým zápasom na olympiáde sa komentátor pochválil, že aj slovenská extraliga vychovala dvoch hráčov. Bývalý tréner (sused) sa len zasmial, a konštatoval, že je to skôr na hanbu, ale určite nie na chválenie. Ak má najvyššia súťaž vychovať „až“ dvoch hráčov, ktorí sú použiteľní pre reprezentáciu, potom ju nepotrebujeme vôbec.
Takže – skúsme sa teraz pozrieť na opory Slovenska. M. Handzuš – 36 rokov, M. Hossa – 35 rokov, Z. Chára – 36 rokov, B. Radivojevič – 33 rokov, T. Kopecký – 32 rokov, A. Sekera – 27 rokov, P. Budaj – 31 rokov, J. Halák – 28 rokov, A. Meszaroš – 28 rokov, T. Surový – 32 rokov, M. Gáborík – 32 rokov, Ľ. Višňovský – 37 rokov, prípadne M. Šatan – 39 rokov ….
Okrem Šatana, Gáboríka a Višňovského sú všetci ostatní na olympiáde. Keď k nim pridáme hráčov, ktorí pendlujú medzi klubmi NHL a farmami (Jurčo, Tatar, Marinčin,Pánik), a niekoľko hráčov z KHL (mimo spomenutých), zistíme, že sme dosiahli hranicu,za ktorou je už len úpadok. Nemôžeme čakať od hráčov, ktorí ťahajú na štyridsiatku, že sa budú vyrovnane naháňať s mladíkmi, ktorí majú o pätnásť rokov menej.
Každý, kto aktívne športoval, vie veľmi dobre, aký je rozdiel medzi zápasom, ktorý sa odohrá deň pred dvadsiatymi narodeninami a deň po nich … deň pred tridsiatkou a deň po nej … a potom je už každý rok navyše oloveným závažím na nohách. Prosím, neargumentujte Jágrom – každé pravidlo má aj svoje výnimky. Vek nepustí, a roky nezastavíme. Dobre zložené mužstvo má obvykle jeden elitný útok z aktuálnej generácie, druhý z veteránov (ktorí dávajú dôležité góly v pravej chvíli) a dva útoky lietajúcich mladíkov, hviezd budúcnosti. Čo má Slovensko ? Nie sme schopní zložiť ani jeden elitný útok, pretože nám chýba špičkový stredný útočník. Hráč, ktorý dokáže tvoriť hru. M. Handzuš ním nie je, lebo je špičkovým defenzívnym centrom. Taká je realita. Stojíme a padáme s hráčmi, ktorí sa blížia ku koncu kariéry, a ich nástupcov sme si nevychovali.
Kariéra V. Vujteka ako trénera hovorí jasnou rečou. Kam prišiel, tam hokej pozdvihol. Napokon, aj Slovensko získalo poslednú medailu pod jeho vedením. Lenže – z vody sa variť nedá, a kto si spomenie na roky pred Vujtekom, vie veľmi dobre, že sme pomaly padali. Dokonca sme hrali o záchranu v A – kategórii MS – práve so Slovinskom. Máme problémy s mužstvami, ktoré sa nesnažia hrať hokej a v minulosti sme ich bežne porážali – Rakúsko, Nórsko, Švajčiarsko, Nemecko, dokonca aj Dánsko, či Lotyšsko, Kazachstan … atď.
Z vody sa variť nedá. Vujtekove slová o najunavenejších hráčoch na svete skrývajú aj inú pravdu, ako nechuť k reprezentácii. Naše stárnuce hviezdy hrávajú v kluboch počas každého zápasu bežne aj dvadsať či viac minút. A s ich vekom je to vražedná kombinácia. Navyše si treba uvedomiť, že reprezentácia je pre nich česť, ale hra za klub je ich povolaním. Špičkový športovec je často po skončení kariéry polovičným invalidom, ktorý často nepozná rodinný život, pokoj a pohodu. A mladosť je preč. Ak si nezarobí, keď je o jeho služby záujem, neskôr má smolu. Nie každý má schopnosti trénera, nie každý je schopný podnikateľ. A nejeden investuje polovicu svojho zárobku do liečenia následkov svojej kariéry. Niekedy aj viac.
Vždy, keď budete kritizovať trénera, spýtajte sa, či mal z čoho vyberať. Akú kvalitu mal k dispozícii. Tréner v reprezentácii nemá učiť hráčov hrať, ani za nich naháňať puk. Má určovať taktiku, meniť ju podľa súpera a vývoja zápasu, udržiavať morálku a motivovať hráčov. Ale – čo má spraviť, ak hráč nevládze korčuľovať so súperom, a napriek tomu nemá lepšieho na jeho miesto ? Nie sme v boxe, aby mohol hodiť uterák do ringu. A verte, neraz by to s radosťou urobil.
Jedna lastovička leto nerobí. Súčasné výsledky nemôžeme hádzať na plecia V. Vujteka a tvrdiť, že keby prišiel M. Šatan, bolo by lepšie. Dnes by možno aj bolo, ale čo zajtra … o mesiac…. o rok ? Za nezdravú atmosféru, ktorá vznikla nomináciou bez Šatana, a tlak, ktorý tým bol spôsobený, nemôže Vujtek, ani Chára, ale len všetci, ktorí štekali a neboli schopní povedať – nesúhlasíme, ale veríme, že ste urobil to najlepšie pre úspech Slovenska. Držíme vám palce.
Namiesto toho však mnohí na fórach vykrikovali a želali, aby sme dopadli čo najhoršie, a dnes sa radujú z neúspechu. Smutné, ale toto dokáže len slovenský „fanúšik“.
Keď som žil v zahraničí, chodili sme na zápasy mužstva, ktoré sa prebojovalo do druhej futbalovej ligy. Boli sme dohromady na osemnástich domácich zápasoch, mužstvo vyhralo jediný (2:1), tri remizovalo, a v ostatných štrnástich inkasovalo priemerne tri góly. Sezónu skončilo na poslednom mieste, so skóre 12:104, a samozrejme vypadlo. Napriek tomu na každom zápase bolo plné hľadisko divákov, a pri poslednom zápase sa na konci všetci postavili a tlieskali, pričom kričali – Ďakujeme. Proste chápali, že mužstvo na viac nemalo. To boli skutoční fanúšikovia …. a na klubových stránkach nenadávali, ale rozoberali pekné akcie, ktoré videli v podaní svojho mužstva – čo tam po fakte, že často sa vydarila jediná za zápas.