Kto bol vlastne G. Husák ? Väčšina si ho pamätá ako politika normalizácie, dlhoročného prezidenta, ktorý nastúpil na svoj post namiesto ťažko chorého L. Svobodu (ktorého muselo FZ odvolať, keďže nechcel odstúpiť), a udržal sa na najvyššom poste až do prevratu v roku 1989, kedy po novembrových udalostiach nakoniec odstúpil. Lenže – napriek všetkému negatívnemu, čo sa odohralo po jeho návrate do najvyšších funkcií v KSČ a neskoršom postavení do čela normalizácie, existoval aj iný G. Husák.
Nie je žiadnym tajomstvom, že G. Husák spočiatku stál na strane A. Dubčeka počas jari 1968. Podporoval reformátorov, ale nakoniec zmenil svoj prístup – získal si podporu L. Brežneva, ktorý veľmi rýchlo pochopil, že je ideálnym náhradníkom za neistého a nespoľahlivého A. Dubčeka. Prečo zmenil Husák svoj postoj ?
Husák bol veľmi tvrdým orieškom. Kým sme ho mlátili, priznával všetko, čo sme chceli. Sotva sme prestali, všetko odvolal. (vyšetrovateľ)
Vo februári 1951 bol Husák zatknutý, a spoločne s V. Clementisom, L. Novomeským a ďalšími obvinený z buržoázneho nacionalizmu. Vyšetrovanie sa naťahovalo, pretože vyšetrovatelia neboli schopní definitívne zlomiť Husáka, ktorý svoje výpovede odvolal vždy, ako skončilo mučenie. Jeho správanie mu pravdepodobne pomohlo zachrániť život, pretože jeho súputnik V. Clementis bol v novembri 1952 počas procesu s R. Slánskym odsúdený na trest smrti, a 3. decembra toho istého roku aj popravený. Proces s Husákom sa však neustále odkladal a medzitým zomrel J. V. Stalin, i K. Gottwald. To zrejme neskôr prispelo k tomu, že Husák neprišiel o život. Nakoniec začal proces 24. apríla 1954, a Husák bol za velezradu odsúdený na doživotné väzenie.
Prínos Husáka pre slovenské, ale aj československé dejiny, sa skôr alebo neskôr presadí všeobecne, aj keď sa mu vyčíta normalizačná politika… Veď jedinou alternatívou voči jeho politike bola politika robotnícko-roľníckej vlády Jakeša, Jindru, Biľaka a ďalších, ktorá bola jednoznačne ďaleko horšia a tvrdšia, než bola normalizácia.
(10.1.2013 – Ján Čarnogurský)
Počas II. svetovej vojny bol Husák odporcom režimu J. Tisa, členom hnutia odporu a aktívne sa zúčastnil na SNP. Spočiatku navrhoval, aby sa Slovensko stalo po vojne súčasťou ZSSR, neskôr však vyjadril presvedčenie, že Slovensko je neoddeliteľnou súčasťou Československa, ale malo by mať svoju autonómiu s rozsiahlymi právomocami.
________________________________________________
G. Husáka som viac vnímal v 80. rokoch, keď už ma (občas) zaujímalo aj niečo iné, než kamaráti. Bral som ho ako popleteného ujka, ktorý je prezidentom a čaká na svoj druhý dátum v matrike. Jeho snaha o používanie češtiny pri novoročných prejavoch pôsobila komicky. V posledných rokoch jeho prezidentského pontifikátu bolo už príliš vidieť, že je ťažko chorý, a rozhodujú úplne iní ľudia. Podľa toho, čo o ňom hovorili tí, čo si ho pamätali z čias vojny a neskôr, po návrate do politiky, za iných okolností by v žiadnom prípade netoleroval tajtrlíkov (inak to neviem pomenovať) ako M. Jakeš. Neskôr, po známych udalostiach okolo rozpadu federácie, a cirkusovom predstavení ala Mečiar & Kováč som pochopil aj iné rozdiely. Pokiaľ Husák mohol a nebol ovplyvňovaný chorobou, dokázal byť politikom a štátnikom. Bez ohľadu na to, na akej strane barikády stál.
Niekto povedal, že veľkosť politika nespočíva v jeho schopnosti nenávidieť a trestať, ale schopnosti – odpúšťať. Pri pohľade na to, ako slovenskí politici dokázali zneuctiť a zneužiť inštitút amnestie (kedy amnestovali svojich vagabundov a spriaznené osoby, či pseudo-celebrity) ma napadlo, že Husák bol zrejme na dlhé roky posledným slovenským – štátnikom.
_________________________________________________
Ak máte záujem, zvukové nahrávky z procesu proti G. Husákovi nájdete na nižšie uvedenom odkaze. Mali by byť funkčné.