Dlhé roky počúvam, že choroba a péenka sú v tomto štáte pokladané za niečo neprirodzené, ba pomaly trestné. Dnes som zistil na vlastnej koži, že záujem všetkých inštitúcií, ktoré sú spojené so zdravotníctvom, končí pri pravidelnom poplatku, ktorý vyplýva zo zákona. Zaplatením sa stávate štatistikou v kolonke – nemá dlhy, platí pravidelne. V kolonke práva nájdete suchú pomlčku, čo znamená, že žiadne práva nemáte.
Odveziete príbuzného k lekárovi. Prezrie, vyšetrí a zapíše. Pošle vás do nemocnice, lebo podľa jeho názoru je stav pacienta vážny. Po príchode do nemocnice začína fraška. Chodba je preplnená pacientmi, ktorí čakajú od rána na vyšetrenia, lebo pán doktor bol na vizite, konzultácii, a podobne. Je pol jednej poobede, a v čakárni sedia rovnakí ľudia, ako tam sedeli aj ráno o pol siedmej. Vychádza sestra – podávam jej papiere a hovorím, že obvodný lekár pokladá stav za vážny … pán doktor je na poschodí, na mužskom oddelení. Idete na poschodie, nájdete pána doktora a zistíte, že je to zároveň aj primár oddelenia. Za chvíľu prídem … hovorí s úsmevom. Potom prehodí hanlivú poznámku o lekárovi, ktorý vás poslal a šmatle sa preč.
Polhodina … hodina …. dve hodiny …. tri hodiny …. pacient leží na lehátku v kancelárii sestry, ktorej sa ho uľútilo a striedavo drieme alebo dusivo kašle. Nič sa nedeje, stále rovnaká zostava sedí na chodbe. Konečne prichádza doktor, o ktorom sme sa medzičasom dozvedeli, že je aj primár oddelenia na poschodí, ako aj lekár v ambulancii. Jediný …! A za ním promenáda sestričiek s pacientmi z oddelenia, ktorí majú v rámci harmonogramu práve čas vyšetrení v ambulancii !!! Atmosféra hustne, príbuzný pôsobí akoby niekedy spal, inokedy bol v polobezvedomí a vôbec nevedel, kde sa nachádza. Na rad sa dostávame tesne pred piatou, aj to len ako následkom prudkého zaklopania na dvere a upozornenia, že už máme toho dosť, a nemienime v najbližšej dobe organizovať pohreb.
Vyšetrenie končí záverom, že na druhý deň máme absolvovať tri iné vyšetrenia a potom sa uvidí. Čo sa uvidí, keď ledva dýcha ? Viete, aj tak nemáme miesta, konštatuje primár-lekár-pohotovosťák v jednom. Nemáte lôžka ? Nie nemáme, ak sa bude niečo diať, volajte záchranku.
__________________________________________
Zhrnuté a podčiarknuté – máme niekoľko poisťovní, ktoré behajú po súdoch a bojujú o zisky, na ktoré majú údajne nárok. Na druhej strane nemáme peniaze, aby pracovalo primerané množstvo lekárov, ktorí by poskytovali primerané služby pacientom, platiacim podľa zákona.
Na pacientov kašlať, hlavne treba zarobiť. Heslo dnešnej doby. Napadlo mi, či čakanie na chodbe nie je prirodzenou selekciou – kto ho prežije, toho ošetria a kto nie – tam ušetria.
Keby som mal desať rúk, všetky zdvihnem za jednu poisťovňu. Kvalita zdravotníctva upadla tak, že aj povestné socialistické zdravotníctvo bolo oproti súčasnosti – špičkové. Aspoň v otázke správania k pacientom.
Pacienti – je mi vás úprimne ľúto.