Stojí žobrák na rohu kostola a naťahuje ruku … nemohli by ste mi, aspoň pár centov … prosím ? Spomenul som si na neho vo chvíli, keď sa opäť pripomenul nový formát Ligy majstrov v hokeji.
Rakúsko – 2 kluby, Česko – 4 kluby, Fínsko – 6 klubov, Švédsko – 6 klubov, Nemecko – 4 kluby, Švajčiarsko – 4 kluby. Toľko je držiteľov tzv. A-licencií na účasť v tejto súťaži. Potom tu máme B-licencie, ktorých je dvanásť, a rozdelia sa medzi vyššie spomínané krajiny rovnomerne – každá dostane dve. A potom tu máme C-licencie (tzv. divoká karta na rok), ktoré môžu byť minimálne dve a maximálny počet môže dosiahnuť päť. A máme aj skupinu čakateľov na tento „skvostný“ podarúnok – Nórsko, Francúzsko, Taliansko, Veľká Británia a ….. správne ste hádali, Slovensko.
Nič nesvedčí lepšie o úpadku slovenského hokeja, ako význam Slovenska v rámci formátu novej súťaže. A nerobme si ilúzie, slovenská diplomacia na športovom poli je tak úbohá, že aj za túto ohlodanú kosť sa dokáže hrdo poďakovať a prezentovať to ako dôkaz svojho úspechu a „kvalitnej“ práce.
Stojí slovenský hokej na prahu rokovacej sály, a zahanbene naťahuje ruku … prosím, hoďte nám niečo, nech sa môžeme doma pochváliť … prosím … pomôžte nám zachovať naše pohodlné a dobre platené miestečká, kde môžeme zo spoločnej kasy financovať záujmy súkromných klubov a ich vlastníkov … prosím ….
Priznám sa, ak by som dnes aktívne športoval a niekto by mi ponúkol túto „neuveriteľnú česť“ zúčastniť sa významného turnaja ako trpený účastník s ohlodanou kosťou medzi zubami, skončilo by to veľmi rýchlo – pľuvol by som darcovi do tváre, a radšej skončil so športom, než sa podieľal na tejto šaškárni ….