Za jeho čias žiadali Slováci veľmi málo a nedostali skoro nič – problémom bola výuka v materinskom jazyku, vydávanie novín podliehalo prísnej cenzúre, a vedúce osobnosti národa boli pod drobnohľadom polície, a neraz čelili rôznym ústrkom a podrazom – napríklad kňazov premiestňovali na také miesta, kde nemohli osloviť pospolitý ľud.
„Servilnosť je, keď sa človek vzdáva svojej dôstojnosti a výhod a podrobuje sa vôli iného; o servilnosti možno hovoriť vtedy, keď sa nechá človek z úbohej vypočítavosti zneužívať ako nástroj proti svojmu národu…“ (Ľ. Štúr )
Koľko servilných a zahadzujúcich vlastnú dôstojnosť máme dnes v štáte, ktorý má byť štátom pre nás – Slovákov. A má slúžiť Slovákom, a chrániť Slovákov. Nie Európanov, nie Nemcov, nie Brusel – ale Bratislava, Košice, Žilina či Prešov – Slováci a Slovenky – tí majú byť pre každého voleného zástupcu božstvom, ktorému sa klania, lebo toto božstvo ho – živí. Akú dôstojnosť majú ľudia, ktorí žijú z peňazí slovenského ľudu a nafúkane prehlasujú – sme Európania a Slováci …? O vlastnom štáte si Štúr a jeho priatelia ani nedovolili snívať … dnes by nás prefackali za to, ako sme naložili s tým, o čom oni len snívali – s vlastnou nezávislosťou.
„Nielen vlády sú zlé, ale aj ľud je často skazený, a vlády len odrážajú jeho kvality.“ (Ľ. Štúr)
Slovenské vlády naozaj odrážajú kvalitu súčasného národa. Voliť politika či stranu na základe predvolebného programu je normálne. Avšak prizerať sa, ako sa z jeho sľubov stáva zdrap bezcenného papiera, ako kradne, klame a podráža vlastný národ … a pokrčiť plecami s konštatovaním, že v politike kradnú všetci – je zbabelosť a pokrytectvo. Tak, ako môžeme niekoho zvoliť, môžeme ho aj odvolať … stačí chcieť.
Sme skazení v zmysle slov slávneho národovca ? Sme … pretože kolaborujeme na devastácii našej krajiny a prizeráme sa, ako volení funkcionári prežierajú budúcnosť našich detí. Mlčíme, alebo sa vyhovárame na minulosť, či zbabelo obviňujeme z vlastných chýb iných.
„Nie je šťastie nad druhými sa vypínať a druhých utláčať, ale šťastie s druhými žiť, rovne vzdelanými, rovne šťastnými, rovne spokojnými.“ (Ľ. Štúr)
Čo si vezmeme do hrobu ? Majetok ? Vzdelanie ? Vily či jachty ? Ako sme sa narodili, tak aj odídeme – holí a bosí. Niektorí do zeme, iní hore komínom … prach sme boli, na popol sme sa obrátili. Ak nás dnes netrápi, že starí, chorí a bezvládni živoria – zajtra to nebude trápiť iných, že sme starí, chorí či bezvládni a živoríme. Ak nás netrápi, že niekto má na ruke hodinky v hodnote, ktorá by sa na účte obyčajného človeka zjavila po tridsiatich rokoch tvrdej a poctivej práce – hoci on sám klame, zavádza a kradne … nie sme lepší. Ba naopak – sme horší, lebo sa prizeráme a nevoláme – prečo má zlodej viac, ako poctivec ? Prečo je poctivec väzňom svojej biedy a zlodej kráľom – poctivcov ?
______________________________________________________
Človek prestáva byť človekom vo chvíli, keď sa ľahostajne prizerá, ako iní trpia … lebo jemu nič nechýba …. nie každý môže byť bohatý a úspešný – súhlasím, ale žijeme v dobe, keď by nemusel nikto hladovať …. prečo nás to netrápi, že napriek tomu milióny hladujú a zomierajú ?
______________________________________________________
Raz vystúpil z nablýskaného auta chlapík v honosnom obleku. Zlostne strčil do šoféra, ktorý mu úctivo otváral dvere, takmer vrazil do krívajúcej starenky na chodníku, a bezočivo sa tlačil do dverí hotela, z ktorého práve vychádzal manželský pár – uhnite, nevidíte, kto ide ???
Vidíme, odpovedal pán – smradľavé lajno v obleku, ktoré sa tvári, že je krémeš …. búrlivý smiech okoloidúcich zabránil chrapúňovi, aby napadol človeka, ktorému napriek svojmu bohatstvu nesiahal ani po päty ….
Štúr by bol zhnusený z vlastného národa, ktorý sa ľahkovážne vzdal toho, o čom on sám nemohol ani snívať …