Je mi ľúto Vladimíra Vujtka. Nielenže má na krku partu ignorantov, ale aj hokejová federácia mu hádže polená pod nohy. Nechce pochopiť, že slovenskí hokejisti hrajú dobre dve tretiny a v tretej sa niečo zasekne … a prehrajú. A tak nemáme očakávaných šesť bodov, ale len jeden. A sme na smiech všetkým … alebo na zaplakanie ?
Chyby robíme všetci. Starý otec hovoril, že len blázon opakuje chybu dvakrát. Neviem, čo by povedal, keby videl našich hokejistov – akým spôsobom by ocenil ich nepoučiteľné správanie v Minsku. Možno by si položil otázku, kto dal dohromady túto partiu zúfalcov. Neviem …
Asi by im mali premietať staré zápasy ZSSR za čias, keď majster sveta bol ( takmer ) istý, a hralo sa len o poradie za ním. Sovieti sa s nikým nehrali – ak dali dva – tri góly súperovi, a viedli, zapli ešte viac a naložili mu toľko, čo sa doňho zmestilo. Žiadne alibistické bránenie výsledku, ani zľutovanie. Mysleli na budúcnosť – keď mal súper s nimi hrať opäť, už v šatni sa triasol. Bolo isté obdobie, keď Švédi a Fíni zápasy so Sovietmi odkorčuľovali a šetrili sa na nás. A často sme na to aj doplatili.
Vždy som bol fanúšikom našich reprezentantov. Nemám však rád, ak si zakrývame oči pred realitou. A tá je nemilosrdná – máme nielen málo talentov zásluhou chýbajúceho systému práce s mládežou, ale aj samotní reprezentanti sa často chovajú ako superhviezdy, hoci podávajú výkony na úrovni – amatérov.
Za našich čias to fungovalo takto – ráno o piatej som vstal, na šiestu išiel do práce, o druhej končil, potom na tréning a nakoniec ešte večer nejaký “ ľahší prídavok „. V piato či sobotu sa hrali zápasy, klub mi zaplatil cestovné a suchú stravu, na nejaké peniaze sme mohli rovno zabudnúť. Ak by som i napriek tomu odflákol nejaký tréning, či dokonca zápas – mohlo sa mi stať, že si mesiac – dva nezahrám, alebo ma rovno vyrazia. Ak niekto a niečo odflákol, prvým varovaním boli olovené “ náramnice “ na členky, opakované previnenie sa naozaj neodpúšťalo. Ak by nezasiahol tréner, previnilca by zmangľovali spoluhráči na šrot – a nechcem si predstaviť, čo by bolo v prípade, ak by som im prehral vyhratý zápas svojou laxnosťou. Či nezodpovednosťou … svietil by som dva-tri týždne diaľkovými aj počas dňa.
Boli sme amatéri a museli sme sa chovať ako profesionáli. Neviem, čo si mám myslieť, keď vidím “ profesionálov „, ktorí sa chovajú ako – amatéri. Keby si to dovolili vo vlastnom klube, letia takou rýchlosťou, že Ferrari by pri nich vyzeralo ako detská trojkolka.
Priznám sa, posledné roky si pri pohľade na náš hokej želám, aby bolo do 59:49 min. 0:0, potom sme dali gól … a hádam už o víťazstvo neprídeme … podobné pocity mám aj pri futbale. Gól v poslednej minúte predĺženia by mohol byť ranou istoty, nie ? Priznám sa však, že čoraz viac mi naši reprezentanti v kolektívnych športoch pripomínajú skôr – dovolenkárov. Husté reči a žiadne výsledky.
___________________________
Čo s tým, opýtal by sa klasik … asi nič, ak nezmeníme všetko od podlahy. Prehry patria k športu, ale lajdáctvo nie. Asi by najviac pomohol pád na úplné dno – vypadnutie do B – skupiny. Zrejme by sme ani nedokázali hneď postúpiť do á – čka, no mohol by sa vyčistiť skazený vzduch. Možno by pomohlo nasledovanie príkladu Švjačiarska, ktoré svojho času úplne rozpustilo reprezentáciu a začalo od nuly – aj s rizikom, že bude pár rokov robiť fackovacieho panáka. Naozaj neviem .. ale husté reči výsledky neurobia.
Možno je chyba aj v prístupe – Kanaďania idú bez ohľadu na zostavu vždy s cieľom získať zlato, my naopak – hlavne štvrťfinále. Malé ciele – ešte menšie výsledky. Hoci – motyka niekedy vystrelí, to je pravda. Často mám pocit, že nechceme byť najlepší, ale stačí nám – ak budeme medzi najlepšími. A to je veľmi málo …
Nehovoriac o slabej diplomacii v športe. Ani v časoch najväčších úspechov sme sa nevedeli vkliniť medzi elitu, a namiesto toho sme sa porovnávali s druhým sledom. Oni sa zlepšili – my sme upadli. Alibisticky hovoríme, že dnes už každý vie hrať hokej, len zbabelo tajíme, že – my sme ho zabudli. Kde sú tie časy, keď sme prehrali – po skvelom výkone a fascinujúcom hokeji, keď bol súper naozaj lepší – či šťastnejší … vtedy to tak nebolelo, ako dnes.
Čo už – musíme vylobovať, aby sa hralo len na dve tretiny, alebo mal súper obmedzené množstvo povolených striel na našu bránu – prípadne zakázať, aby dorážal, strieľal na brankára, keď má ten zakrytý výhľad … najlepšie mu úplne zakázať vstup do našej tretiny, nie ?
Škoda, že sa nerobí šampionát v športovej rétorike – tam by na nás nikto nemal … a keď to už spomínam – aj vy máte pocit, že naši komentátori sú často na nejakom inom podujatí ?