Únie, zväzy, strany, pakty, neziskovky … a ja ešte neviem čo si niektorí ľudia dokážu vymyslieť, ako – nedělat a vydělat. O čo vlastne ide ? O práva a záujmy ľudí, ktorých tieto spolky združujú, alebo len o záujmy tých, ktorí ich zakladajú ?
Založíme odbory, šomral podriadený na chodbe svojmu kamarátovi a kolegovi. Prečo ? Opýtal sa ho ten, zjavne nechápajúc jeho nápad – však platy máme celkom dobré, benefity máme tiež, platia nám aj časť vzdelania či stravné. Ale … namietol otec myšlienky, mohli by dať aj viac, nie ?
Šéfe, došiel o pár dní. Ideme si založiť odbory, pozeral na mňa skúmavo. Dobre … a prečo s tým chodíš za mnou, však máte na to právo, tak si založte … môj súhlas nepotrebujete. A vám to nevadí ? Vypleštil na mňa oči … nie nevadí, prečo by malo ? Smial som sa na jeho prekvapenom výraze v tvári. Odišiel a ktovie prečo krútil hlavou. Asi som mu pripadal ako blbec, že som sa nebránil jeho myšlienke. Alebo čakal, že prídem s nejakou ponukou, aby nič nezakladal ? Potom sa veľmi mýlil …
Odbory nemáme dodnes. Asi ho to prešlo, neviem. Možno sa zľakol svojho nápadu. Isté je, že o nejaký čas došiel s petíciou za plošné zvýšenie platov o 10%, čo odôvodnil stúpaním životných nákladov. Petíciu mu podpísala asi tretina kolegov, ostatní asi nemali záujem.
Pozreli sme na seba s kolegom a opýtali sme sa – prečo len o desať percent ? Prečo nechcete rovno o 50%, alebo dvojnásobok ? Prečo pýtate tak málo ? Opäť ostal zarazene stáť a nakoniec z neho vyliezlo – a vy by ste nám dali aj dvojnásobok ? Prečo nie … ak dáte vy nám dvojnásobok práce ako protihodnotu, nemáme so zvýšením platov žiadny problém. A zase na nás čumel …. to ako, máme pracovať dvojnásobne dlhý čas ? Však chceš dvojnásobok súčasného platu, nie ? My s tým nemáme žiadny problém, práce je dosť, budeš pracovať namiesto deviatich hodín osemnásť a dostaneš aj dvojnásobok. No, nám by stačilo aj tých desať percent, nesmelo šepol. Žiadny problém, odpracujete denne o hodinu viac, a dostanete ich … nespokojne na nás pozrel, a opýtal sa zase – a prečo máme viac pracovať ? S kolegom sme sa smiali … však pýtaš viac peňazí, tak ich musíš zaplatiť svojou prácou, nie ?
Chvíľu nerozhodne stál a potom sa s mrmlaním pobral k dverám. Šéfom je raz dobre, frflal. Kolega to začul a zavolal ho naspäť – chceš byť šéf, opýtal sa. Na to sa postavil z kresla za stolom a rukou mu ukázal, aby si sadol. Nesmelo sa posadil a mlčal. Kolega vytiahol hrubú zložku a začal mu referovať – dnes pôjdeš na stretnutie s klientom, treba mu ponúknuť novú zmluvu a vyjednať cenu. Potom vybavíš opravu stroja v hale, zajtra ráno treba ísť na mestský úrad a ohlásiť niekoľko našich aktivít, aby to povolili. Pozajtre na daňový úrad … nespokojný zamestnanec to už nevydržal, postavil sa a bez slov odišiel. Asi už nechcel byť šéf, ktovie.
Dobrých desať minút sme sa s kolegom smiali. Stačí dať ľuďom bez odvrávania to, čo pýtajú a zjavne to nezvládnu. Akosi stále čakajú, že príde odpor … a keď nepríde, nevedia, čo s tým robiť. Chcú zarábať viac … ale nechcú aj odviesť viac práce. Chcú posty šéfov, ale práce šéfa sa boja …
No dnes už vieme, prečo je táto krajina na tom tak mizerne. Však vo vláde je to presne rovnaké, ako v myslení nášho zamestnanca – ja šéf, ty šéf … len robiť a niesť zodpovednosť za výsledky práce nemá kto.