Istý diskutér pobúrene reagoval na moju poznámku, že autom je pre mňa preprava lacnejšia, než autobusom a vlakom. Ešte viac bol rozhorčený, keď som konštatoval, že z hľadiska používania auta sa ma týkajú len náklady na pohonné hmoty a parkovné, keďže auto patrí firme. Od zlosti vybuchol, či si auto priznávam ako formu nepeňažného príjmu.
Jeho reakcia svedčí o mnohom. Najmä o tom, že pospolitá Slovač sa stále nemení – závidí, čo iní majú, ale nezaujíma sa, ako za to platia.
Ktovie, či by mi tento diskutér závidel aj prácu. Napríklad to, že prakticky nemám voľno. Pracovná doba ? Podľa potreby, čiže neobmedzená. Môžem ísť do kancelárie o šiestej ráno a vrátiť sa domov o dve hodiny neskôr, ale oveľa pravidelnejšie sa stáva, že začínam pracovať o šiestej ráno, a v lepšom prípade končím o desiatej – jedenástej večer. Jediná (skôr žalostná) výhoda mojej práce spočíva v tom, že nemusím sedieť v kancelárii, ale môžem pracovať aj z domu … nič to však nemení na fakte, že rodina si ma veľmi neužije, pretože obvykle sa stretávame pri práci – v záhrade, či vinici. Ak si na to nájdeme čas …
Dovolenka ? Zabudni … na poslednej som viac dvíhal telefóny a riešil problémy, než reálne oddychoval. A vypnúť komunikáciu – nemôžem.
Firma mi dala služobné auto, ktoré môžem využívať aj na súkromné účely. Dala mi auto, lebo mi ho musela dať. Prečo by som ničil vlastné auto na služobné potreby, nie ? Pre mňa nie je služobné auto odmenou, ale pracovným nástrojom. Svojím spôsobom je to aj určitá forma otroctva – firma síce uhradí údržbu a prevádzkové náklady (mimo PHM na súkromné účely), ale auto spôsobuje aj problémy – napríklad priťahuje závistlivých susedov, ktorí už stihli obehnúť dvoje dvere kľúčom, sťažovať sa, že zaberám dve parkovacie miesta (nikomu nevadí, že tie miesta udržiavam na vlastné náklady, ale každému vadí, že na nich parkujem) a ešte mnoho iných, “ chutných “ protivenstiev.
Pospolitá Slovač úspech neodpúšťa … ak sa na ňom nemôže podieľať, samozrejme bez námahy.
Nedávno som skúmal, aký mám vlastne úžitok zo služobného auta. Vyšlo mi, že poslúži len na cesty do firmy a domov … do záhrady sa nehodí (na to potrebujem niečo väčšie), na dovolenky tiež nie (tiež primálo miesta). Vraj benefit – nedajte sa vysmiať.
Samojazdci na plechovkách … odrbávači na daniach …
Tak sa vyjadril diskutujúci inteligent. Aké požičaj, také vráť … sa hovorí. Súdiac podľa jeho slovníka zaplatím mesačne na daniach viac, ako on za celý rok. Keď idem k lekárovi, musím si zaplatiť za prednostné ošetrenie, lebo si nemôžem dovoliť niekoľkohodinové vysedávanie, kým na mňa príde rad. Štúdium si musím tiež platiť, pretože nespadám do skupiny, ktorá ho má “ bezplatné „. Na péenke som nebol tak dlho, že si už ani nepamätám, kedy to bolo vlastne naposledy. Je to pre mňa zakázaný – luxus.
Naproti tomu dotyčný zrejme patrí medzi tých, čo si vyvľujú pérdel v čakárni za moje peniaze, berú lieky za moje peniaze, vozia sa na verejnej doprave, ktorá je financovaná aj z mojich peňazí – hoci ja ju vôbec nevyužívam. Z mojich daní sa financujú aj školy – nevyužívam, či zdravotníctvo – všetko si platím sám.
A niekto, hoci využíva služby, financované z môjho vrecka, ešte aj tak – závidí. Zaujímavé, nie ? A ešte je taký bezočivý, že si o mňa utiera svoje špinavé ústa …
Za minulý rok som pomohol vytvoriť dvadsať pracovných miest. Mohlo ich byť o desať viac, ale štát nám odmietol priznať nejaké výhody. Napriek tomu, že si všetky povinnosti plníme, a pravidelne prispievame do štátnej pokladne – nie sme dosť dobrí na to, aby nám boli priznané nejaké dotácie či daňové úľavy. Tie dávajú tým, ktorí tomuto štátu nedajú nič, alebo len veľmi málo. Rôznym kórejským špekulantom, kde si zamestnanec pripadá skôr ako – otrok.
Najhoršie platené miesta v našej firme sú spojené s upratovaním. Je to pochopiteľné, upratovačky pracujú štyri hodiny denne, takže tomu zodpovedá aj výplata. Ale – mesačne dostanú v čistom (teda na drevo) 588 €. Je to vari málo ?
Škoda, že mi pospolitá Slovač závidí len pracovné nástroje a výplatu. O čo lepšie by sme sa mali, ak by závidela aj – prácu. Čo myslíte ?