Pisálkovia, smradi, grc … alebo stranícky denník SMER-SD
Nuž, slovník E. Kordu vôbec neprekvapuje. Len prekvapuje to, že žije v ilúzii, akým nedostižným novinárskym úkazom je on sám. Vlastne – čomu sa divíme. Však stojí v košiari tých, čo si myslia, že SME ich odchodom a založením konkurenčného média – padne, a to aj napriek peniazom PENTY.
Podstata je niekde inde – snaha o prevzatie SME, respektíve časti podielov, nie je ničím iným, ako tzv. nepriateľským prevzatím. Svojho času tomu tlieskali škrabáci SME v podaní spoločnosti US STEEL, keďže pre nedostatok súdnosti nevedeli, čomu vlastne tlieskajú. Dnes im prišiel účet.
Nepriateľské prevzatie býva obvykle snahou o zneškodnenie nepríjemného konkurenta, ale neraz aj – pomstou. V nejednom prípade sa stalo, že nový vlastník po prevzatí firmu zlikvidoval, alebo rozpredal na kusy. V prípade SME by som to skôr videl ako pomstu. Penta nepotrebuje denník typu SME, a nič na tom nemenia ani jej predošlé aktivity v tejto oblasti.
Gorila … pche, to bola skôr amatérska búrka v pohári vody
Ono, navždy ostane v mysliach otázka, prečo to niekto skrýval v zásuvke niekoľko rokov. Na druhej strane sa nedá uprieť Kordovi istý zmysel pre realitu, ak nazval Pravdu straníckym denníkom. Má to len maličkú chybu krásy – priamy konkurent, teda SME, sa dlhé roky správal ako stranícky denník SDKÚ a spol. Čo už samozrejme Korda nespomenul, napokon – nehodilo sa to zrejme do krámu jeho zúrivej reakcie. Možno aj sklamania z toho, že svoju prácu na miestach, ktoré vystriedal, nemohol robiť tak, ako si predstavoval … alebo z toho, že sa našli aj bezohľadní chrapúni, ktorí ho rovno vyhodili.
Neviem, ale odhadujem, že ma po zmene v nejakej firme vyhodili päťkrát, a raz som odišiel sám. Áno, od práce, ktorú som mal a mám rád … nikdy som to nebral ako krivdu, ale skôr realitu – ak sa s niekým neviem stotožniť, musíme sa rozísť.
A riaditeľ asi sám seba nevyhodí, ak zamestnanec má iné predstavy, však ? Navyše, v súčasnej dobe, keď sám sedím v rovnakom kresle, musím siahať aj k nepopulárnym krokom, a rozlúčiť sa s ľuďmi, ktorí sa nehodia do konceptu práce. Diskutovať môžeme v krčme, ale v práci je jediným meradlom – úspech. Teda prosperita, pretože na tom je závislé absolútne všetko. Tam musia všetci ťahať za jeden koniec povrazu, bez ohľadu na to, či sa im to páči alebo nie. Kto to nevie, musí odísť.
Všeobecná téza, ktorá sprevádzala SME dlhé roky, znela veľmi jednoducho – kto volí ľavicu (alebo v širšom meradle Mečiara, Slotu, Fica a spol.) je zrejme príslušníkom menej vzdelanej vrstvy, alebo starcom-
Neskôr sa stali nepriateľmi a zaostalými aj tí, čo otvorene poukázali a nesúhlasili s politikou Bruselu, Bieleho domu či slovenským poklonkovaním pred týmito “ spojencami „. Potom pribudli do košiara nepriateľov aj ľudia, ktorí netajili, že na potreby a názory väčšiny sa otvorene kašle, a do popredia sa priam nechutne tlačia záujmy rôznych menšín. Európske či svetové trendy … ešte dobre, že sa trendom nestalo rozdávanie nábojov pred odchodom do dôchodku, presnejšie jedného náboja …
Sen K. Ježíka o nezávislom médiu je už dávno zapadnutý prachom …
… a zlodej márne kričí, chyťte zlodeja. Tvrdé pravidlo žurnalistiky hovorí – udri presne, ak netrafíš, máš smolu. SME neudieralo presne, a teraz na to dopláca. Nielen netrafilo presne, ale navyše udrelo veľmi neskoro. A súdiac podľa reakcií dotknutých, všetci boli na úder pripravení. A tak to aj dopadlo. Ostala trápna fraška s fľaškou Coca-coly, na ktorú neverili ani tí najväčší idealisti. Príliš poukazovala na to, že sa účelovo vybralo len to, čo sa dalo vhodne využiť. A ostatné sa zamietlo do kúta.
No nič, ja budem mať ďalej svoj blog v priestore “ grcu “ a pokojne budem aj pisálkom či smradom. Stále som na tom lepšie, ako zúfalci, ktorí si musia masírovať svoje “ profesionálne “ ego primitivizmom …