Dodnes si pamätám, ako nový vlastník košických železiarní za podivných okolností odpísal bezmála miliardovú investíciu v Sparte Praha. Ak mám byť úprimný, pokladal som to za tunelovanie firmy. Lenže … stačilo povedať “ lebo Rezeš “ a všetko bolo povolené.
Dnes som si vypočul zaujímavú dišputu na vlnách slovenského rozhlasu o aktuálnej téme – investícii Penty do denníka SME, a tom, ako to všetko chápu zúčastnené strany. Chvíľami mi bolo do smiechu, inokedy by som prskal od zlosti, ale nakoniec som si povedal, že práve v tejto situácii dokonale platí – klamár uveril vlastnému klamstvu a pokladá ho za pravdu.
V prvom rade – ani vo vyspelom svete nebýva zvykom, že by potenciálny investor informoval o svojich plánoch všetkých účastníkov svojej investície, napríklad držiteľov vlastníckych podielov. Tu platia tvrdé obchodné pravidlá, a odhalia sa obvykle len také informácie, ktoré neuškodia plánom investora. Je to obchod, nie nedeľná škola.
Objektívnosť … a nezávislosť
Práve denník SME bol posledné desaťročie ukážkou, že zahraničný vlastník nie je vôbec zárukou objektívnosti a nezávislosti. Všetko je o záujmoch, ktoré sú v pozadí a tento denník bol dlhodobo hlásnou trúbou záujmov, ktoré boli rôzne, len nie slovenské a slovenského národa. Pokiaľ o tom niekto pochybuje, nech si prečíta posledný výpot redaktorov denníka v súvislosti s pátraním Američanov po zbraniach hromadného ničenia v Iraku. Tejto sprostosti by neuveril ani žiak osobitnej školy.
Konflikt záujmov …
Uff, tak pri tomto argumente mi napadlo, že hovoriaci pokladá poslucháčov za partiu idiotov, ktorí uveria všetkému, čo zaznie v éteri. V konflikte záujmov je napríklad regionálny politik, ak rozhoduje o financiách, o ktoré sa uchádza aj firma, v ktorej je vlastníkom, alebo inak zainteresovanou osobou. Ale u podnikateľa ? Nehrozí – kupuje to, o čo má záujem a na čo má financie.
Lebo A. Lorenc a štátna bezpečnosť …
Ak chce niekto vedieť, kto je A. Lorenc, nech si prečíta jeho životopis a možno pochopí, ak bude chcieť. Súhlasím s názorom V. Bartušku, že A. Lorenc bol nielen vzdelaný a inteligentný, ale aj nebezpečný. Lenže V. Bartuška akosi pozabudol dodať, kto by sa znalostí bývalého generála mal báť najviac – ľudia, ktorí sa predrali k moci po roku 1989, a o ktorých môže vedieť a určite aj vie veľmi veľa. Aj taká skartácia materiálov štátnej bezpečnosti sa dá vidieť rôzne – niekto v tom vidí snahu chrániť bývalých spolupracovníkov pred trestom, a iný v tom môže vidieť snahu o ochranu budúcich mocipánov pred odhalením ich minulosti. A osobne si myslím, že v prípade potreby by sa mohlo pokojne stať, že skartované materiály sa objavia na svetle sveta. Jeden nikdy nevie …
Veci sa dajú vidieť rôzne. Ak porovnám konanie bývalej štátnej bezpečnosti a napríklad CIA, BND, NSA, či Mossadu – nevidím žiadny rozdiel. Všetky tajné služby majú špinu za nechtami, neraz prekračujú hranice dovoleného a niekto ide vypichovať práve Lorenca, ktorý sa nijakým spôsobom nevytrčil z radu ? Páni, to je pokrytectvo, nič viac.
Gorila …
Trápne … roky najprv skrývané a neskôr účelovo vytiahnuté. Vlastne – tu vôbec nešlo o právny štát, ale spis sa vytiahol až v čase, ktorý bol vhodný pre naplnenie záujmov istých ľudí. Svedčí o tom aj to, že tí, čo najviac papuľovali o právnom štáte, veselo pošliapali vlastnú základnú povinnosť – oznámiť protizákonné konanie osôb, spomínaných v Gorile, príslušným orgánom. Takže – ryba smrdí od hlavy.
A čo teraz ?
Nič, svet sa točil pred SME, počas SME a bude aj neskôr. Ruku by som za SME strčil do ohňa, ak by boli skutočne objektívne. Avšak za hlásnu trúbu záujmov Bieleho domu a Bruselu … slzu nevyroním. Rovnako som neplakal ani po novembri 89 za hlásnymi trúbami sovietskej propagandy. Svojho času sa Dick Cheney vyjadril, že dianie na Guantanáme je v súlade s americkými zákonmi – teda aj dlhoročné väznenie bez súdov, mučenie a podobne. Takže, aj konanie A. Lorenca bolo úplne v poriadku, lebo konal podľa zákonov socialistického štátu (ktoré netvoril). A je potom zbytočné hovoriť o ohrození nezávislosti a konflikte záujmov. Je to – sprostosť a zavádzanie ľudí.
Investor vytiahol balík peňazí a predávajúci to akceptoval. Ak chceli vlastníci druhej polovice vydavateľstva vyšachovať Pentu, mali ponúknuť – viac. Neponúkli – asi nemali. A dejiny si pamätajú – víťazov.