Ktosi a kdesi povedal vo chvíli, ako padla otázka istého politika, či je prijateľné, aby oficiálne kruhy podporovali vládcu istej krajiny, ktorého obľúbenou zábavou boli plavecké preteky medzi človekom a žralokom.
Rafael Trujillo bol diktátorom v Dominikánskej republike. K moci sa dostal v 30. rokoch minulého storočia, a dlhý čas požíval priateľstvo a pomoc americkej vlády, a to i napriek tomu, že všetci vedeli, ako “ spravodlivo “ vládne. Jeho podpora zo strany Bieleho domu skončila až vo chvíli, ako sa objavila hrozba revolúcie s možným obratom krajiny ku komunizmu. Stal sa obeťou atentátu, ktorý sa uskutočnil s výdatnou podporou – CIA. Odhaduje sa, že Trujillov režim si dovtedy vyžiadal okolo päťdesiattisíc obetí, ale zlé jazyky hovoria, že ich mohlo byť aj oveľa viac.
Anastazio Somoza bol posledným členom rodinného klanu, ktorý vládol v Nikarague. Absolvoval prestížnu akadémiu vo West Pointe, a vládol svojej krajine necelých dvanásť rokov. Opozíciu likvidoval s významnou pomocou CIA, pričom počet jeho obetí sa odhaduje na štyridsaťtisíc. Zastrelení, umučení, nezvestní. Nakoniec musel utiecť, najpr sa pobral do Miami, ale pretože americká vláda už s ním nechcela mať nič spoločné, musel opustiť krajinu a usadil sa v Paraguaji, kde ho neskôr dostihla guľka atentátnika. Priamym následkom jeho vlády bola socialistická revolúcia v krajine, a neskôr občianska vojna, ktorá si vyžiadala množstvo obetí, najmä pričinením USA, ktoré (slovami dnešného moderného slovníka) podporovali za R. Reagana teroristov, bojujúcich nielen proti vláde krajiny, ale aj obyvateľstvu.
Operácia Kondor bol plán na potláčanie politickej opozície v južnej Amerike, ktorý realizovali všetkými dostupnými prostriedkami (vrátane vrážd oponentov) diktatúry v Argentíne, Chile, Paraguaji, Uruguaji, Bolívii, Brazílii, Ekvádore a Peru. Vojenské vlády v týchto krajinou konali s priamou podporou CIA. V Argentíne sa plán rtealizoval do roku 1983, pričom počet obetí, ktoré zmizli alebo boli zavraždené sa odhaduje do tridsaťtisíc. Odhaduje sa, že argentínska armáda má dokumentáciu o osudoch 22 000 obetí, vrátane tých, čo boli zabité alebo unesené. V Chile sa odohral najprv krvavý prevrat v roku 1973, ktorého počet obetí sa nikdy nezistil, ale odhaduje sa do 30 000. V priebehu prvých mesiacov po prevrate skončilo vo väzniciach okolo 80 000 ľudí, z ktorých sa mnohí nevrátili, bežnou praktikou bolo mučenie a väznenie bez obvinenia či súdneho procesu. Bola zakázaná politická opozícia, ale napriek tomu mal režim podporu USA až do svojho pádu.
V Paraguaji vládol od roku 1954 diktátor A. Stroessner až do roku 1989. Svojou vládou ho prekonal len F. Castro. Za vlády Dona Alfreda sa potlačila opozícia, diktátor prakticky stále vládol za pomoci výnimočného stavu, ktorý rušil len počas volieb – a tie pravidelne vyhrával, čo svet i Biely dom akceptovali aj napriek dôkazom, že voľby boli vždy manipulované. Jeho režim mal trvalú podporu USA až do svojho konca, kedy v Bielom dome usúdili, že diktátor je príťažou a výraznou mierou sa pričinili o jeho zvrhnutie. Počet obetí jeho režimu sa nikdy nepodarilo ani odhadnúť.
Ariel Saron bol dlhé roky vysokým dôstojníkom izaelskej armády, ministrom obrany a premiérom Izraela. Kahanova komisia ho uznala osobne zodpovedným za masaker v Sabre a Satíle počas libanonskej občianskej vojny, čo neskôr viedlo k jeho odstúpeniu. Nikdy však nebol súdený. Bol hlavným zástancom výstavby židovských osád na západnom brehu Jordánu, teda pozemkoch palestínskych vlastníkov. Nelegálne osady sú dodnes príčinou napätia na Blízkom východe. Napriek tomu je však politika Izraela neustále podporovaná Bielym domom.
John F. Kennedy je nehynúcou prezidentskou legendou v USA, a to aj napriek tomu, že jeho vražda sa nikdy poriadne neobjasnila. Došlo k nej počas prezidentskej kampane v Dallase, pričom Kennedy sa netajil plánmi na zníženie výdavkov v zbrojení, ako aj plánom na hľadanie cesty spolupráce s bývalým ZSSR. Odmietol podporiť vojenské zásahy na Kube, či neskoršie plány na vojnu vo Vietname. Neskôr bol zavraždený aj jeho brat Robert, ktorý jeho plány podporoval, a v prípade úspechu v prezidentskej kampani aj mienil realizovať.
Jicchak Rabin bol (nielen) izrealským premiérom. Jeho zásluhou bola podpísaná izraelsko-egyptská dohoda, ktorá viedla v 70. rokoch k mierovým rokovaniam. V roku 1994 sa významnou mierou zasadil o podpis mierovej zmluvy s Jordánskom. Zasadzoval sa za mierové riešenie izraelsko-palestínskeho konfliktu, čo bolo ocenené nielen Nobelovou cenou za mier, ale aj atentátom v roku 1995, ktorého následkom podľahol. Vrahom bol izraelský študent, ale dodnes sa špekuluje o skutočnom pozadí atentátu.
Aldo Moro, bývalý taliansky premiér bol unesený extrémistami, ktorí výmenou za jeho prepustenie požadovali slobodu pre svojich komplicov. Hoci už niekoľko hodín po únose bol k dispozícii popis miesta, kde expremiéra zadržiavali, vláda pod vedením G. Andreottiho neurobila nič pre jeho oslobodenie. A. Mora našli neskôr zavraždeného v kufri auta, G. Andreotti ešte dlhé roky pôsobil v talianskej vrcholovej politike, a skončil ako doživotný senátor i napriek tomu, že bol riadne súdený a odsúdený v procese, ktorý okrem iného poukázal aj na jeho kontakty s mafiou, ako aj podiel na vražde nepohodlného novinára Carmine Pecorelliho, ktorý otvorene napísal o jeho prepojení na mafiu a podiele na vražde A. Mora. Nakoniec bol zbavený obvinení z dôvodu premlčania, pričom súd však konštatoval, že obvinenia boli oprávnené. Dožil v ústraní, ako legenda talianskej politiky po II. svetovej vojne, ktorá bola nerozlučne spätá s kresťanskou demokraciou, pravidelnými pádmi vlád a podozreniami z dlhoročného podielu mafie v talianskej politike. Zavraždený novinár C. Pecorelli, ale aj iná obeť poslanec S. Lima (ktorý bol dlhý čas spolupracovníkom G. Andreotttiho) poukazovali na skutočné pozadie vraždy A. Mora, ktorým bola obava z Morovej politiky, založenej na spolupráci všetkých vplyvných talianskych strán, vrátane komunistov.
Ján Pavol I. absolvoval nielen najkratší pontifikát v 20. storočí, ale zrejme aj jeden z najkratších pontifikátov v dejinách cirkvi. Po nástupe do funkcie chcel prešetriť nielen činnosť Vatikánskej banky a jej údajné prepojenie na mafiu, ale aj pozadie slobodomurárskej lože P-2 a pokusu o zorganizovanie fašistického prevratu v Taliansku začiatkom 70. rokov. Nestihol svoje plány naplniť, lebo nečakane zomrel po 32 dňoch vo funkcii. Pitva nebola povolená a tak otázky skutočných príčin jeho smrti ostali dodnes.
_______________________________________
Obete a vinníci … mnohí zo spomínaných mali na rukách stekajúcu krv nevinných, ktorí netúžili po ničom inom, ako lepšom živote. Dnes pôsobí čudne, ak niekto hovorí o diktatúre v Rusku, a pritom dejiny jeho vlastnej krajiny sú priam pretekajúce podporou rôznych zločincov v najvyšších funkciách, ktorých často zvrhli za jeho výdatnej finančnej pomoci – ak sa už niekdajší spojenci nehodili do budúcich plánov.
G. Andreotti kedysi povedal – “ Nemodlím sa k Bohu, ale ku kňazom, lebo tí môžu voliť. Boh nie. “ Nič lepšie nevystihuje dianie v súčasnosti, akurát by sme mohli tento výrok trošku upraviť – vo vzťahu k súčasným politikom – “ Nemodlíme sa k národu, ale k tým, čo majú peniaze. Národ síce volí, ale peniaze rozhodujú o tom – koho …“
Vždy, ak sa niekto snaží postaviť nejakú myšlienku alebo človeka mimo zákon, kladiem si otázku, aké má k tomu dôvody. Ak niekto povie – postavme to mimo zákon a zakážme, lebo v mene toho sa urobilo veľa zločinov … zasmejem sa, lebo neexistuje myšlienka, ktorá by nebola znužitá na zločiny. Rozdiel je však v podstate myšlienky, a tá určuje, či môže alebo nemôže byť prínosom. Ak je podstatou myšlienky útlak, alebo pozdvihnutie jednej skupiny nad ostatnými – potom nemôže byť dobrá. Ale – čo je zlé na myšlienke, aby mal každý pre život to, čo potrebuje ?
Hoci chápem, prečo je táto myšlienka neprijateľná pre súčasných mocných a ich sluhov. Stratili by možnosť pozdvihnutia na pomyselný spoločenský piedestál a predvádzania statusu – však ja som niečo viac, lepšie …. ako ostatní. Ja to nechápem, prečo mi ľudia závidia, že som schopnejší ??? Padá častá otázka, napríklad pri poškrabanom laku na luxusnom aute. No, ak niekto zarobí za desať hodín “ práce “ desaťnásobok toho, čo zarába ten, ktorý ho živí a to za dvesto hodín poctivej práce – a ešte k tomu sa život toho horšie plateného zhoršuje v dôsledku (ne)činnosti toho lepšie plateného, či dokonca aj zlodejstva … čomu sa vlastne diví ?
Mimochodom – koľko obetí má demokracia za posledných dvadsať rokov ? Nemala by tiež byť postavená – mimo zákon ?