Starý i prastarý otec prežili oba svetové konflikty minulého storočia. Stratili množstvo príbuzných a priateľov, naopak získali množstvo spomienok, ktoré im roky bránili v pokojnom spánku. Skúsme si však pripomenúť, čo k týmto konfliktom viedlo, ako sa im podobajú konflikty v 21. storočí a hlavne – skúsme sa zamyslieť, čo by to mohlo znamenať pre nás.
Prvá svetová vojna bola oficiálne následkom atentátu na habsburského následníka. V skutočnosti bola len vrcholom dlhodobého vývoja, a sociálnych nepokojov, ktoré by ku vzniku konfliktu viedli aj tak. Geto národov pod vedením habsburského rodu sa pomaličky rozpadalo, a cisár už nebol schopný vzhľadom na svoj vek krajinu riadiť.
Druhá svetová vojna bola priamym následkom špinavej politiky veľmocí, ktoré napriek poznaniu, že správanie A. Hitlera je nepriajteľné, s ním skúšali spolupracovať a doslova rozpredávali svojich spojencov, prípadne uzatvárali fiktívne mierové zmluvy s Nemeckom, aby aj sami z toho profitovali. A tak Briti s Francúzmi prodpísali Mníchov, a Stalin zase delil Poľsko. Mimochodom, práve to Poľsko, ktoré veľmi šikovne využilo mníchovskú dohodu, a tiež si čosi utrhlo od zradeného suseda. Samotný konflikt začal paradoxne napadnutím toho, kto spočiatku z rôznych špinavých dohôd ťažil – Poľska. Zímienkou bolo inscenované napadnutie stanice v Gliwiciach … a konečný účet všetci poznáme. Dovolím si len podotknúť, že vznik a politika bábkového slovenského štátu boli priamym následkom zrady Londýna a Paríža v Mníchove.
Druhá svetová vojna ani poriadne neskončila, a začínali iné konflikty. Vo Vietname sa rozhorel boj proti návratu francúzskych jednotiek, ktorý vyvrcholil vietnamskou vojnou, kde si veľmoci urobili z krajiny ihrisko pre súboj ideologií. Málokto vie, že okrem masívneho využitia rôznych chemikálií využili americkí velitelia túto vojnu aj na bombardovanie Kambodže a Laosu. Ešte pred rozhorením vietnamského konfliktu sa začala vojna na korejskom poloostrove, ktorá skončila rozdelením krajiny a vznikom dvoch štátov. Prišli 80. roky a sovietska invázia do Afganistanu, na pozvanie Kremľom dosadenej vlády B. Karmala. Na Blízkom východe sa zase strhla vojna Irak – Irán, kde chcel Biely dom za výdatnej pomoci Iraku a režimu S. Husajna zničiť iránsku revolúciu, ktorej výsledkom bolo zvrhnutie šacha. Biely dom sa poučil z Vietnamu a tentoraz sa do bojov nezapojil vojensky, ale predajom plánov na výrobu zbraní hromadného ničenia – a to Iraku. O čosi neskôr sa strhol škandál, súvisiaci s Iránom, kde sa o.i. odhalilo, že Biely dom zarábal aj na dodávkach pre druhú stranu konfliktu – Irán, prostredníctvom CIA a tretích krajín.
Europsky kontinent dostal prvú vojnovú facku na Balkáne v 90. rokoch. Predchádzala mu smrť J.B.Tita v roku 1980, ktorý bol asi jediným politikom, schopným udržať vášne rôznych národností a vierovyznaní na uzde, a tak došlo k bratovražednej vojne, kde všetci túžili po moci a ústupky nechcel robiť nikto. Výsledkom týchto konfliktov je bábkový štát Kosovo, ktorý je doslova drogovou diaľnicou na kontinente. Medzitým si Rusko riešilo problém s čečenskou republikou, a samovražednou akciou Gruzínska, ktoré sa nechalo vyprovokovať k vopred prehranej vojne. Kremeľ ťažko niesol rozpad niekdajšieho ZSSR, ale napokon – už sme zabudli na krvavé boje v niekdajších koloniálnych príveskoch Francúzska, Belgicka, Británie či iných krajín ? Však si spomeňme len okrajovo na udalosti v Kongu, či krvavú vojnu v Alžírsku. Alebo britsko-argentínsku vojnu o Falklandy, ktoré by väčšina Britov ani nevedela nájsť na mape.
A prišiel 11. september 2001. Najväčší podvod v 21. storočí. Pád WTC, smrť skoro tritisíc ľudí a vojna v Iraku a Afganistane na základe vykonštruovanej zámienky. Niekde som už spomenul, že existujú stovky analýz udalostí toho strašného dňa, ale ani jedna nehovorí v prospech oficiálnej verzie Bieleho domu. A neveria jej ani pozostalí po obetiach. Mohli by sme povedať, že to boli Gliwice podľa G.W.Busha. Vôbec nešlo o zbrane hromadného ničenia v Iraku (však technologie tam predali USA), a ani nešlo o bradatého fanatika niekde v kamenných jaskyniach na afganských pláňach. Netreba totiž zabúdať, že aj tento fanatik bol produktom výcvikových táborov počas sovietskej invázie do Afganistanu, a teda niekdajším spojencom Bieleho domu. Nehovoriac o jeho rodine, ktorá mala dlhoročné obchodné vzťahy s klanom Bushovcov, a obchoduje s nimi dodnes.
Svet ? Ten mlčal a prizeral sa, prípadne tlieskal ako kedysi účastníci straníckeho aktívu … už chýbal len fanatický pokrik v štýle “ nech žije …“ Výsledkom mlčania sú občianske vojny v Sýrii a Líbyi, miliony utečencov a tisíce obetí. A následný vznik perverznej verzie islamského štátu, kde tisíce fanatikov dostali zelenú a vraždia všetko, čo sa len o milimeter odchyľuje od ich chápania “ pravej “ viery. Vo svete právnikov platí jedna nepísaná zásada – nedávaj otázky, na ktoré nepoznáš odpovede, a ak ich predsa položíš, nediv sa, aké následky majú. Aj vo svete politiky a moci platí jedno nepísané pravidlo – nepracuj na zvrhnutí režimu, ak ho nevieš nahradiť. Irak, Líbya i Sýria ukázali, že jediným cieľom bolo ovládnutie krajín s obrovským nerastným potenciálom, ktoré – nevyšlo.
A svet sa stále prizerá a mlčí nad zločinmi, za ktoré nie tak dávno súdili v Haagu Miloševiča, Karadžiča a mnohých iných. Absurdnosti pokračujú, lebo civilizovaná Europa sa prizerá, ako zločinný režim v Bielom dome zavliekol konflikt aj na starý kontinent. A hoci pozná dokonale následky špinavých ťahov v zákulisí, opäť mlčí, alebo prihlúplo tlieska. Aj konflikt na Ukrajine má podobné korene, ako Irak, Sýria či Líbya. Skryté financovanie opozície, vyhrážky na adresu legitímne zvolenej vlády, neskôr krviprelievanie v uliciach, lebo prevrat sa nepodaril tichou cestou. A snaha ukazovať vinníka niekde úplne inde. Výsledok ? Občianska vojna na dostrel od Slovenska, vydieranie Ruska …. a vlastne, o čo ide na Ukrajine naozaj ?
O to, čo Ukrajina už nemá pod kontrolou. O námorné základne Ruska. Ale predtým si položme jednu otázku – čo by sa dialo, ak by sa strhli nepokoje v Turecku, a hrozilo by, že NATO príde o základňu na Incirliku ? Prizeralo by sa nečinne ? Alebo, ak by hrozila strata základní v Nemecku ? Hoci, tam sa sotva dá hovoriť o základniach NATO, presnejšie by bolo hovoriť o amerických základniach.
Predpokladom pokoja na starom kontinente sú dobré vzťahy s Ruskom. Ale o tie nikomu nejde – prečo ? Prečo niekto chce určovať pravidlá vstupu do europskych štruktúr, ak ich môže niekto iný veselo ignorovať ? Ak môže mať Británia stovky výnimiek vo vzťahu k europskej legislatíve, prečo by ich nemohlo mať aj Rusko ? Prečo sa niekto snaží za každú cenu obkolesiť túto krajinu svojimi vojenskými základňami, ale na druhej strane hovorí o ruskej agresii, ak sa Rusko chová podobne – dokonca už dnes vydáva za prejav agresie aj pohyb ruských vojsk na ruskom území ! Akú logiku má, že ospevujeme spoločné vojenské cvičenia v tesnom susedstve Ruska, ale vyvolávame pocit neistoty pri ruskom cvičení na ruskom území ?
Ale má to logiku, a veľkú. Ukrajina je len pešiakom vo veľkej hre. Jej jedinou úlohou je vyprovokovať Rusko k zásahu, a dať tak zámienku na otvorený útok proti Rusku. Médiá slúžia podobne, ako pred zločinným útokom Bushovej a Blairovej administratívy na Irak. Akú informačnú hodnotu má správa, kde sa konštatuje, že v ruskej kolone na východ Ukrajiny sa nachádza “ až pätnásť ruských vojakov … okolo pätnásť vojakov …“ a podobne ? Vari celý ukrajinský národ býva v jednom hoteli, že ho môže ohroziť pätnásť vojakov ?
Nie, cieľ je úplne iný. Ekonomicky oslabiť Rusko, a prinútiť jastrabov v Kremli, aby situáciu nezvládli, a reagovali – napríklad prevratom a zvrhnutím Putina, ktorý sa obmedzuje len na varovné slová a demonštráciu možností Ruska.
Aké je vlastne pozadie dnešného vývoja ? Ekonomické. Hoci civilizovaný západ predpokladal, že svoj krach, ktorý hrozil v dôsledku šialeného zbrojenia počas studenej vojny, oddiali obsadením východného bloku – nestalo sa. Tu nejde o finančnú krízu, ale krízu hodnôt. Roky sa rozdávali neexistujúce prostriedky na všetky svetové strany, financovali prevraty a obsadenia krajín – však Slovensko to poznalo po roku 1998, ale nikto nemyslel na to, čo bude potom, ako sa zruinuje hospodárstvo týchto krajín. Môžete vyrábať, môžete ponúkať – ale ak nie sú klienti, lebo nemajú financie na vaše výrobky, ste v probléme. Banky síce ponúkajú úvery, ale klienti si ich nemôžu dovoliť, alebo sa tak zadlžujú, že sa stávajú neplatičmi a prichádzajú aj o to málo majetku, čo ešte vlastnia. V rukách bánk sa tak ocitne množstvo majetku, ktorý nevedia a nemôžu speňažiť – tí, čo majú peniaze, nemajú záujem – a tí, čo majú záujem, nemajú peniaze. A problémy narastajú do gigantických rozmerov, lebo ak súkromná osoba môže skrachovať a prísť o všetko – také Grécko, Taliansko či Portugalsko – nemôžu. Ich krach by totiž znamenal nielen obrovské straty bánk, ale aj prasknutie hnisavého vredu, z ktorého by sa vyvalila korupcia, podvody, špekulácie a iné zločiny politikov. Znamenal by rozpad potemkinovej dediny, ktorou je únia, stratu vplyvu na krajiny bývalého východného bloku a obrovské hospodárske i sociálne otrasy.
A tak nás niekto ťahá do konfliktu s Ruskom v zúfalej nádeji, že oddiali nevyhnutné – odhalenie podvodu so spoločným europskym domom, odhalenie, že vlastne vôbec nejde o ľudí, slobodu a demokraciu, ale len o moc a peniaze. Pri rozbití východného bloku a rozpade ZSSR, ktorému tak celý Západ nadšene tlieskal, nikoho nenapadli aj možné následky – a tým najhorším je, že Rusko sa zbavilo príťaže, ktorá ho vysávala po ekonomickej i vojenskej stránke, a po skončení komického režimu B. Jeľcina sa začalo ekonomicky stavať na nohy. Maloverní povedia – čo má Rusko okrem surovín a armády ? Ukáž mi ruský mobil, auto, práčku či televízor … to sú však hlúposti, však prečo vyrábať to, čo sa dá lacnejšie kúpiť, nie ? Prečo trieštiť sily vymýšľaním vymysleného ?
Nechcem a netúžim po spomienkach dedov na vojnové časy. Ukazuje sa však, že niekto iný nás do konfliktu ťahá, a my – mlčíme. Politický ťah Ruska s odtrhnutím Krymu nie je príčinou, ale následkom. Následkom špinavej politiky tých, čo nás klamú a okrádajú minimálne od roku 1990, ak nie aj skôr. Rusko od rozpadu ZSSR neprejavilo žiadny záujem o krajiny bývalého východného bloku. Kto chcel – s tým spolupracovalo. Kto nechcel – jeho vec. Ak niekto odsudzuje ruský postup v čečenskom konflikte, prečo neodsudzuje aj postup Bieleho domu vo veci snahy Indiánov o určitú formu nezávislosti ? Alebo niekto naozaj verí, že by Biely dom v prípade snahy napr. Nového Mexika o nezávislosť postupoval tak, ako to žiada od iných ? Zabudnite …
Ukrajina a jej problémy nikoho nezaujímajú. Je to len nástroj, a nikdy nebude viac. Najlepšie o tom svedčia priame “ nariadenia „, ako má vyzerať budúci ukrajinský kabinet (aj to sme zažili, však), kto tam má byť a kto zase nie, či nenápadné varovania, že bez Jaceňuka – v žiadnom prípade. Jaceňuk je totiž poistkou, ak by sa veci vyvíjali nežiadúcim smerom. Skúste si položiť otázku, prečo prezidenti iných krajín sa do Bieleho domu nikdy nedostali, alebo čakali roky … ale nevolený premiér sa tam dostal takmer okamžite. Prečo ?
Vo svete diplomacie platia určité a nepísané pravidlá – napríklad rokovania politikov na rovnakej úrovni. Premiér obvykle rokuje s premiérom, minister zahraničia s ministrom zahraničia, prezident s prezidentom. Sú určité výnimky, napríklad v prípade monarchie a republiky. Tam sa môže stať, že premiér rokuje s prezidentom, pretože kráľ (alebo iná hlava štátu) je obvykle len formálnym reprezentantom krajiny, ktorý do jej chodu priamo nezasahuje. Ale – skúste si napríklad spomenúť na “ slávne “ pôsobenie M. Dzurindu vo funkcii ministra zahraničia. Porušil nepísané pravidlo, že expremiér neprijíma neskôr nižšie funkcie a ako to dopadlo ? Hoci to nechcel pripustiť, bol zahraničnými partnermi ignorovaný. A komunikovali s ním len v nevyhnutných prípadoch. Diplomatická etiketa je beštia – neodpúšťa. Nikto vás otvorene neodmietne, ale veľmi rýchlo pochopíte, kam nepatríte. Ak teda niekto i napriek nepísaným pravidlám urobí výnimku, obvykle má nejaké postranné úmysly.
Ukrajinský konflikt a správanie Bruselu či Bieleho domu sú predzvesťou niečoho, po čom asi nikto netúži. Tak, ako mal byť, ale nebol predzvesťou 11. september 2001. Dnes však vieme, k čomu táto provokácia viedla, koľko mala obetí a poznáme aj pravdu – niekto síce hovorí o konšpiračnej teorii, ale tento argument sa vytiahne najčastejšie tam, kde hrozia nepríjemné odhalenia. Ako napríklad v prípade vraždy prezidenta Kennedyho, kde aj oficiálna vyšetrovacia komisia tvrdila, že L.H.Oswald bol najlepším cvičiteľom akrobacie na svete, lebo naučil kúsok olova robiť kotrmelce a zákruty tak, že sa dokonca ani nepoškodil.
Nedajme sa vtiahnuť do nového konfliktu … naše deti si to nezaslúžia. A ak je jedinou cestou opustenie spolkov fiktívnych partnerov a spojencov – neváhajme a urobme to. Nijaký partnerský či spojenecký záväzok nestojí nad zodpovednosťou voči vlastnej rodine a deťom.