Niekto povedal, že moc leží na ulici a ktokoľvek ju môže zdvihnúť. Súhlasím – leží na ulici, môže ju ktokoľvek zdvihnúť, ale po tej ulici chodia len dôsledne vybratí ľudia. Takže, ktorí čítate tieto riadky, moc určite v prachu ulice nenájdete, lebo tú majú tí, ktorí tieto riadky nikdy nebudú čítať, ale moc – budú vždy mať.
Pravda, ale aj iné denníky a časopisy dnes publikujú spomienky, ako sa tvorili zmeny za oslavovaných, novembrových dní. Spomienky, ako sa revolucionári stretávali s predstaviteľmi režimu a viedli jednania, aká bude budúcnosť krajiny. Naozaj to tak bolo ? Vôbec nie … ulica si síce myslela, že režim s jej predstaviteľmi vyjednáva, ale predstavitelia vládnucej štátostrany mali svoje vlastné plány a ciele, ktoré – ako ukazuje súčasnosť – nakoniec aj dosiahli.
O čom bol vlastne november 89 ? Myslím, že bol takou “ dymovnicou “ v rukách vládnej moci, ktorej jedinou úlohou bolo zakryť podstatu diania v pozadí. Kto si napríklad túto dobu pamätáme, vieme veľmi dobre, že M. Jakeš bol od začiatku trápnou figúrkou na čele strany, ktorej robilo problém ani zrozumiteľné vyjadrovanie myšlienok. Napokon, mal som možnosť tohoto pána v tej dobe stretnúť a priznám sa, mal som veľké problémy, aby som sa v jeho prítomnosti nezačal nekontrolovateľne smiať. A bol som nakoniec rád, že do jeho pádu sa v našom podniku už neukázal. Asi by som radšej v prípade novej návštevy tejto figúrky radšej požiadal vtedajšiu lekárku, aby ma poslala na péenku.
Ako sa teda dvíha moc ? Ako voliči, a daňoví poplatníci máte právo vedieť, kto, prečo a ako sa dostane k správe vašich vecí. Dokonca máte aj právo, ktoré dnes nikto nevyužíva – vedieť, na akom základe bol ten – ktorý politik nominovaný na svoj post, čo ho k tomu predurčuje a máte aj právo vedieť, či je vôbec svoj post schopný zastávať k prospechu krajiny a obyvateľov. Ale … voľby skončia a čo sa deje ?
Vyjednáva sa za zatvorenými dverami a volič – daňový poplatník čaká ako žobrák na almužnu, kohože mu to posadia do vlády a kto bude nakladať s jeho peniazmi. Nie však v prospech jeho, ale len v prospech politikov a ich strán, ľudí, ktorí ich podporujú a financujú. O vás chcú vedieť všetko, ale vám nedovolia vedieť – nič. Akým právom ? Akým právom vás niekto vyháňa z ulice, kde leží moc a bráni vám, aby ste videli kto a prečo ju zdvihol ?
Divadlo – minister alebo niekto iný odstúpil, lebo v jeho rezorte sa diali veci, ktoré boli v rozpore so zákonom. Bomba buchne, poriadne sa zadymí, ale ajhľa …. nikto nie je zasiahnutý, nikto neplatí za svoje chyby. Fraška … na jednej strane sa nejaká žurnalistická figúrka poburuje, že súčasná vládna strana priznala podporu nezávislého kandidáta “ až “ po voľbách … ale na strane druhej jej vôbec nevadí, že iní túto podporu nepriznajú vôbec, alebo dôsledne taja, kto a za akých okolností ich podporil. Prečo ?
Niekto vás posadí na Titanic a neustále vykrikuje, akú láskavosť vám tým urobil. Však to je len maličkosť, že do lode tečie zo všetkých strán, vedie ju mocou spitý kapitán a posádka sa namiesto práce okolo lode mláti o čo najväčšiu a nejchutnejšiu časť žrádla, ktorého nie je dostatok ani pre platiacich pasažierov. Prečo by aj … však tí blbci si utiahnu opasky a vydržia, nie ? Hlavne, že platia cestovné a nemôžu vystúpiť. Ešte sa trochu zadymí … a všetko je v najlepšom poriadku. Posádka je spokojná, vyhadzov nehrozí, lebo pasažier má v dianí taký prehľad … ako pri bitke kukláčov v tuneli. Nikto nevie, odkiaľ priletela rana, len všetci vychádzajú dobití a … nahí.
Ešte veríte, že režisérom novembrového divadla boli nepokojné ulice a ich predstavitelia na tribúnach ? Zamyslite sa, prečo sa pokojné demonštrácie na kyjevskom Majdane zvrhli na krvavé divadlo, však vládna moc nezasahovala silovými prostriedkami ? Skúste sa zamyslieť, prečo sa všade objaví násilie a zásadne tam, kde demonštrácie nedosahujú svoj pravý cieľ … a prečo je v pozadí pravého cieľa stále rovnaký menovateľ – Biely dom ? Prečo v prípade mnohých politikov začína ich profesná minulosť rokom 1990 ? Predtým nežili, nepracovali, nezaujímali sa o verejné veci ? Prečo ?
Pre sicílsku, ale aj americkú mafiu boli 80. a 90. roky tragédiou. Vinou vystupňovaného násilia, vrážd politikov, sudcov, policajtov či iných nepohodlných protivníkov sa zdvihla verejná mienka, a výsledkom bolo zničenie tradičnej štruktúry mafie, jej spôsobu “ podnikania „, ktorý bol založený na vydieraní a úplatkoch. Napriek tomu jej moc časom sa nielen obnovila, ale aj vzrástla. Prečo ? Mafia sa uzavrela pred svetom úplne, a skončila s neistým svetom spolupráce s tými, čo nepochádzali z jej koreňov. A dnes si prakticky neohrozene vedie svoje obchody. Ako povedal jeden neapolský policajt na dôchodku, dnes sa mafia všemožne vyhýba násiliu, lebo vsadila na vlastné ľudské zdroje – vlastný dorast. Dnes nebude korumpovať politika a riskovať odhalenie, ale roky financuje život a štúdiu mládeže z vlastných kruhov, rodín, kde by verejnú mienku ani nenapadlo mať podozrenie, že patria k mafii – a po skončení štúdia postupne podporuje kariérny rast svojho chránenca, ktorý sa nakoniec dostáva do politiky – s čístým štítom, primeraným majetkom a bez akýchkoľvek podozrení. A vtedy začína splácať podporu svojho chlebodarcu. Tak sa získa ľudský potenciál – bez špinavej minulosti. V novinách sa objaví prevratná myšlienka – dajme priestor mladým, nezaťaženým minulosťou a jej hriechmi. Všetci tlieskajú skvelému nápadu – konečne sa zbavíme ľudí s nečistou minulosťou a vymeníme ich za tých, ktorí majú čistý štít – len nikto nevidí, nechce vidieť, že dal moc do rúk detí – toho špinavého a nepoctivého systému.
Posledné slová umierajúceho kráľa znejú krásne a honosne – dúfam, že v budúcnosti sa budeme mať lepšie … verejnosť tlieska na jeho poslednej ceste, lebo nepochopila jeho slová – lepšie sa majú mať tí, čo prebrali moc po umierajúcom kráľovi, nie tí, čo ho naivne odprevadili na poslednej ceste.
Moc naozaj leží v prachu ulice, kde chodia – vyvolení. A tí neboli na novembrových tribúnach.