V čase vlády S. Husajna v Iraku a rastúcich sporov medzi ním a jeho spojencami v Bielom dome sa neraz objavila úvaha, že Američania sa potrebujú Husajna zbaviť, aby mohli ovládnuť celý region. Všetci to vtedy radili medzi konšpiračné tézy a tvrdili, že v sporoch s Husajnom je jediná príčina – spôsob vládnutia jeho režimu.
Lenže, veci sa mali trochu inak – Husajn bol nepohodlným nástrojom, ktorého sa Biely dom potreboval zúfalo zbaviť, pretože netúžil po pokračovaní škandálu s dodávkami zbraní Iránu, ktoré zaisťovala cez tretie krajiny CIA. Okrem iných bol do tohoto škandálu zapletený aj M. Noriega, bývalý blízky spolupracovník americkej tajnej služby a jej čierny kôň v Paname. Neskôr sa Noriega stal obeťou únosu v réžii CIA a Bieleho domu, a skončil vo väzení, pričom boli vážnym spôsobom obmedzené aj jeho práva na spravodlivý súdny proces a obhajobu. Osamotené hlasy poukazovali na to, že problémom nebol obchod s drogami, ako sa oficiálne tvrdilo, ale skôr obava, že Noriega prezradí nejaké informácie o iracko-iránskej vojne, kde americká administratíva veselo predávala zbrane a technologické celky obom stranám konfliktu. Tým skôr nikto neveril v oficiálnu verziu, lebo už od 70. rokov sa vedelo, že nejedna operácia CIA a iných tajných služieb v USA bola financovaná práve z obchodu s drogami, lebo oficiálne cesty na poskytnutie financií boli zablokované.
Husajn padol a pôvodným predpokladom bolo dosadenie bábkovej vlády v Iraku, následné ovládnutie ropných polí a vytvorenie štartovacej plochy pre riešenie ostatných problémov v oblasti. Vtedy sa však veci vymkli z rúk, a Biely dom stratil kontrolu nad udalosťami. Irackí Kurdi si totiž uvedomili, že boli opäť len nástrojom na dosiahnutie cieľa, a nikto nemieni priznať im práva na vlastný štát. Podobne si to uvedomili aj ostatné etniká v Iraku, a strhla sa bitka o získanie moci, ktorá vlastne trvá dodnes.
Biely dom sa ocitol v slepej uličke. Pôvodne sa plánovali zmeny aj v iných štátoch, napríklad Líbyi či Sýrii, neskôr možno aj v Jordánsku, ale to všetko bolo podmienené pokojom v Iraku a získaním zdrojov na financovanie nových operácií proti tým, ktorí hatili plány Bieleho domu.
Islamský štát nevznikol na nedotknutej lúke. Hoci to Biely dom a Brusel nechcú priznať, vyzbrojili proti Kaddáfímu a Assadovi fanatikov, ktorí síce splnili úlohu, danú Bielym domom, ale išli si vlastnou cestou. Nehodlali získanú moc odovzdať do rúk neveriacich, a rozhodli sa, že budú vládnuť sami a podľa vlastných, extrémnych kritérií. Výsledkom je hrozba, že islamský štát sa môže rozrásť do obrovských rozmerov, a môže sa stať skutočnou hrozbou – takou, akou bol S. Husajn, po kúpe technologií na výrobu zbraní hromadného ničenia, ktoré získal práve od USA.
Zhrnuté a podčiarknuté – máme občianske vojny v Iraku, Sýrii, Líbyi … nepokoje vládnu v Afganistane, a najnovšie sa strhla vojna na Ukrajine. Vinníci sedia v Bielom dome, a fanatici sa pomaly dostávajú k moci – dnes vládne zberba nielen v krajinách Blízkeho východu, ale čo je oveľa horšie, aj na europskom kontinente – v Kyjeve.
A najhoršie je to, že hoci niekto chápe islamský štát ako hrozbu pre celý svet, na druhej strane podporuje a financuje rovnakú zberbu – v Kyjeve. Dokedy sa ešte budeme prizerať zločinom Bieleho domu a tolerovať ich ? Ak niekto dnes volá po postavení predstaviteľov severokorejského režimu pred súd, tým skôr by mal volať po tom, aby pred súdom stáli aj tí, čo spôsobili tento nebezpečný vývoj v celom svete.
Alebo ideme čakať na Rusko, kým opäť vytiahne za nás horúce gaštany z ohňa ?