Spomínate ? Presne tieto slová, možno v inom poradí, ale s rovnakým významom padali začiatkom 90. rokov. Ich nositeľom boli ľudia, ktorí dnes tlieskajú politike Bruselu, založenej na eurofondoch – teda dotáciách – teda nesystémovom opatrení, ktoré diskriminuje a deformuje trh.
Koľko slovenských podnikov skrachovalo zásluhou toho, že ich štát prestal podporovať ? Koľko pracovných miest zaniklo zásluhou toho, že niekto povedal – nech prežije len to, čo je zdravé a životaschopné ?
Len v poľnohospodárstve sa stratilo bezmála štvrťmiliona pracovných miest. Tých miest, ktoré poskytovali obživu tým skupinám obyvateľstva, ktoré disponovali nižším vzdelaním, pochádzali zo sociálne slabších skupín a nemali nádej na zamestnanie v inom sektore hospodárstva, no ich práca napriek tomu prinášala úžitok.
A to nemusíme hovoriť o iných, bývalých štátnych podnikoch. Takže sa vynára oprávnená otázka – prečo vtedy boli dotácie neprijateľným opatrením, a dnes sú základom prežitia národného hospodárstva ?
Odpovede môžu byť dve – prvá, že hospodárstvo dostali do rúk absolútni diletanti, ktorí sa štýlom pokus – omyl učili riadiť štát na náš účet. Druhá – vedome a cielene sa dopustili ekonomickej vlastizrady, a na základe niekoho politickej objednávky zničili hospodárstvo štátu, rozvrátili jeho príjmy a vytvorili prostredie, v ktorom sú privilegované len tie spoločnosti, ktoré nie sú pod priamou kontrolou štátu, alebo sú podriadené cudzej legislatíve – napríklad platnej v Spojených štátoch. Teda mimo dosahu slovenskej justície, a na základe čiastočne utajenej zmluvy o podpore investícií dostatočne chránenej pred nepredvídanými okolnosťami, napríklad nástupom neprijateľnej vlády.
Možno si kladiete otázku, či je vláda R. Fica prijateľná pre dlhodobé udržanie pozície zahraničných spoločností na Slovensku. Budete sa diviť, ale je. Jej zloženie je síce možno neprijateľné, ale môže sa pohybovať len v mantineloch uzatvorených medzinárodných zmlúv, čo obmedzuje jej manévrovacie schopnosti a navyše to je – stabilná vláda, pretože nie je zložená z množstva subjektov s protichodnými záujmami. Takže – ak sa SMER-SD nepohne výrazným smerom proti záujmom Bruselu, je prijateľným partnerom. A bude aj (hoci neverejne) podporovaným partnerom.
Je možná obnova slovenskej ekonomiky a návrat nezávislosti na Bruseli – aspoň čiastočnej ? Je, ale bolo by to spojené s naozaj bolestivými reformami, alebo to povedzme pravdivo – s návratom toho, čo sme nepremyslene dovolili zahodiť začiatkom 90. rokov. Museli by sme obnoviť štátnu podporu pre poľnohospodárstvo, obmedziť dovoz “ lacných “ potravín, opätovne získať pod kontrolu strategické podniky a vytvoriť štátny orgán, ktorý by dokázal v dlhodobom horizonte naplánovať a kontrolovať obnovu hospodárstva. Obsadený odborníkmi s hmotnou zodpovednosťou za rozhodnutia, bez politických väzieb a podriadenosti politickému nátlaku.
Je to možné ? Zlá správa znie – nie je to možné bez výrazných politických zmien, ktorých priamym následkom by bolo uvrhnutie Slovenska do politickej i ekonomickej izolácie. Toho stavu, ktorému svojho času čelil V. Mečiar, pretože sa nechcel deliť o moc a majetok na Slovensku. Brusel je riadený politikmi, ktorých jediným cieľom je ovládnutie celého kontinentu, všetkých jeho zdrojov, a obmedzenie akejkoľvek nezávislosti krajín – politickej i ekonomickej. Akýkoľvek pokus o narušenie tohoto plánu by skončil úplne rovnako, ako nevydarený prevrat na Ukrajine. Krviprelievaním, v horšom prípade aj vyprovokovaním občianskej vojny. Známych to praktík Bieleho domu.
Niekto hovorí, že november 1989 bol krachom socialistického systému, jeho ekonomickej i politickej podstaty. Z môjho pohľadu boli zmeny vo východnej a strednej Europe dlhodobo plánované, pričom v prípade, ak by tento plán zlyhal, zrejme by sa celý kontinent ocitol vo vojnovom virvare. Je pravdou, že ZSSR nesmierne trpelo obrovskými výdavkami na zbrojenie, ale ani opačná strana nebola na tom lepšie – celá južná časť kontinentu stála a padala na financovaní svojich ekonomík za pomoci vydávania nekrytých aktív a získavania nesplatiteľných pôžičiek. Kto o tom pochybuje, nech si položí otázku, prečo grécky vývoj spôsobil najväčšiu paniku v Nemecku a Francúzsku. Studená vojna vyčerpala všetkých, pretože ak si Kremeľ kupoval svojich partnerov (alebo satelity) hospodárskou podporou, na druhej strane to robili Berlín, Londýn a Paríž pre Madrid, Lisabon, Atény, či Rím. Alebo si myslíte, že hrdopyšné výroky talianskych bossov mafie, že štát stojí a padá s mafiánskou prosperitou – stáli na vode ? Potom si položte otázku, prečo od konca II. svetovej vojny bola v Taliansku pri moci výhradne jediná strana, a to až do začiatku 90. rokov. Prečo malo Taliansko za necelé polstoročie štyridsaťsedem vlád ? A prečo to nevadilo jeho partnerom ?
Koľko by trvala obnova slovenského hospodárstva ? Neviem … svojho času som pomáhal kamarátovi postaviť na nohy firmu, ktorá mala obrat čosi cez stotisíc eur, a dva-tri dlhy … a poviem na rovinu, zvládli sme to len s odretými ušami, a mali sme pri tom takú kopu šťastia, akú môže mať človek – no, možno raz za život. Neviem si vôbec predstaviť, koľko by mohla trvať obnova štátu po štvrťstoročnom humpľovaní, ale som presvedčený, že ja by som sa nedožil ani návratu do stavu vyrovnanej bilancie, aká bola v roku 1990. A poznajúc vývoj v rozvojových krajinách, ktoré mali to “ šťastie „, že sa dostali pod kuratelu Washingtonu, Bruselu, Londýna či Paríža … v týchto “ baštách “ demokracie je povolené úplne všetko – aj likvidácia politických oponentov. Aj vojenské napadnutie na základe vykonštruovaných obvinení.
November 89 bol možno úspechom národa … ale neskorší vývoj bol prehrou a hanebným zlyhaním, za ktoré by niekdajší bojovníci za práva slovenského národa najradšej teraz všetkým – napľuli do tváre. To, čo tento národ nevedel získať dlhé stáročia, dokázal stratiť za jedenásť rokov !!!
Máme nádej na zmenu ? Naša generácia asi nie … a nerád to hovorím, ale naša generácia bude šťastná aj z toho, ak prežije svoj život bez účasti v krvavom, vojnovom konflikte.