Tak sa skúsme zamyslieť … napríklad, do malej privatizácie išiel majetok v hodnote vyše 33 miliárd korún československých. Obvykle sa jednalo o rôzne malé prevádzky, ako boli maloobchody a služby. Výsledok ? Nebudeme zatvárať oči pred realitou – 28,8% prevádzok skrachovalo v priebehu prvého roka po privatizácii. Po piatich rokoch od privatizácie vyvíjalo činnosť už len 14,8% prevádzok, pričom ostatné skončili krachom, alebo boli zatvorené. Len pre ilustráciu, jednalo sa o čosi vyše 24 tisíc prevádzok na území celej federácie, ktoré boli pôvodne privatizované, a neprežili.
Treba k tomu niečo dodať ? Hádam len malú poznámku – ľudia, ktorí ich privatizovali, nedokázali ich riadiť – pre nedostatok schopností, alebo nedostatok financií, pretože vtedajší predstavitelia štátu povedali, že prežiť môže len to, čo je zdravé a dokáže fungovať bez pomoci štátu. A kto tieto prevádzky neskôr nahradil ? Zahraničné subjekty, ktoré dostávali nielen štedrú pomoc a výhody vo svojej domovskej krajine, ale nakoniec aj u nás.
Ešte iná kapitola komunizmom zničenej ekonomiky. Poľnohospodárske družstvá … v roku 1990 zamestnávali okolo tristotisíc ľudí v rastlinnej a potravinárskej výrobe, ale aj pridružených podnikoch. Zásluhou toho sme mohli na Slovensku (čísla z českých krajov nepoznám) hovoriť v niektorých oblastiach spotreby potravín o sebestačnosti. Napríklad v spotrebe zemiakov, kde sme dovážali len mizivé percento ročnej spotreby. Mäsové výrobky podliehali normám, ktoré boli oveľa tvrdšie, ako zahraničné. Nemohlo sa stať, aby boli napríklad popraskané párky v reštaurácii (dôsledok používania sojovej múčky), pretože najprv dostala pokutu daná reštaurácia a následne si to odskákal aj výrobca. Potom si však niektorí ekonomickí odborníci (lepšie by sedelo slovo – diletanti, alebo zločinci) povedali, že dotovanie potravinárskej a poľnohospodárskej výroby je neprijateľné, a každý sa má uživiť – sám. Márne boli upozornenia, že tento druh produkcie je všade vo svete dotovaný, a potravinová sebestačnosť je základom bezpečnosti štátu. Nie, dotácie sú nesystémové a preto – nebudú. Dnes kupujete v obchodoch španielske zemiaky – dotované, kolumbijské paradajky – dotované, zeleninu od nášho južného suseda – dotovanú, mäsové výrobky z rôznych krajín – dotované … a my máme minimálne 250 tisíc nezamestnaných, ktorí sa už nikdy neuplatnili, a musíme im poskytovať sociálne dávky. Pritom mnohí pochádzali zo sociálne znevýhodnených skupín, ktoré sú dnes stále na okraji záujmu spoločnosti, a ich šanca na získanie práce je prakticky nulová – niekto totiž zničil to, kde sa mohli uplatniť.
Výsledok ? Ak by sa dnes Slovensko vzoprelo bruselskému diktátu, môžeme sa stať terčom ekonomických a hospodárskych sankcií, čo by pre túto krajinu mohlo znamenať katastrofu – sme totiž plne závislí na dovoze potravín, takže veľmi ľahko vydierateľní. Chcete poznať vinníkov ? Máte ich na zozname členov všetkých federálnych a slovenských vlád po roku 1990. A skúste sa pritom zaujímať aj o ich majetkové pomery, či postoj k majetkovým priznaniam a preukazovaniu pôvodu majetku. Väčšina z nich sú milionári, a skoro všetci tvrdo bojovali proti zákonom o preukazovaní pôvodu majetku – prečo ?
Odvetvia ako plynárenský priemysel, energetiku, telekomunikácie a podobne – to si každá krajina chráni, no ako oko v hlave. Ak aj pripustí podiel súkromného kapitálu, nepripustí, aby nad týmito odvetviami stratila kontrolu a vplyv. S jednou výnimkou – Slovensko. V roku 2002 bol odpredaný balík 49% akcií SPP s rozhodovacími právomocami za 109 miliárd slovenských korún. V roku 2012, teda o desať rokov neskôr bola kúpna cena menšinového podielu zaplatená prostredníctvom výnosov, a balík bol – na predaj. Skúste sa zamyslieť, či je reálne, aby ste v bežných podmienkach dokázali miliardovú investíciu zhodnotiť tak, aby sa vrátila po desiatich rokoch. A to už radšej nehovorme o Slovenských elektrárňach.
Skúste si všimnúť, ako sa naše politické špičky pri každej príležitosti hrdo búchajú do hrude a hovoria – sme automobilová veľmoc. Len vám jedno nepovedia – to, že sme pre smiech celému svetu. Ekonomiku štátu postaví na jedinom priemyselnom odvetví, a ešte k tomu výrobe automobilov, len úplný ekonomický diletant, alebo skorumpovaný politik. Každý totiž vie, akým výkyvom podlieha tento segment priemyslu, nehovoriac o tom, že aj na Slovensku funguje len zásluhou toho, že je výrazne dotovaný štátom. Takže – všetkými daňovými poplatníkmi.
Opäť sa vráťme do roku 1990. Vtedy stálo slovenské hospodárstvo na viacerých pilieroch – poľnohospodárstve, strojárenstve, potravinárstve, elektrotechnickom a chemickom priemysle, ktoré navyše vhodne doplnil hutnícky priemysel. Prirátajte k tomu cestovný ruch, služby, štátnu správu, rôzne orgány miestnych samospráv a máte obraz toho, kde pracovali ľudia, ktorí sú dnes nezamestnaní. A môžete k tomu pridať aj stavebníctvo. Naši ľudia chodili stavať po celom svete. Nemuseli sa báť, či dostanú zaplatené, nemuseli sa hrať na podnikateľov, aby nejakí podvodníci a špekulanti s politickým krytím ušetrili na odvodoch a daniach.
Niekto povedal, že všetci kradli a napriek tomu – bolo dosť. Skúsme sa teda na to pozrieť, na jeden z nezmyselných zákonov, ktoré vtedy boli. Vo výrobe, kde som pracoval, platilo pravidlo – trikrát a dosť. Ak výrobok neprešiel ani na tretí raz výstupnou kontrolou, jeho cesta bola predurčená – na skládku. Tam obvykle skončila väčšia navážka nepodarkov tým, že sa po nich prešiel niekoľkokrát buldozér. Lenže … to, že tie výrobky neprešli výstupnou kontrolou, ešte neznamenalo, že boli nefunkčné. Neraz sa stalo, že neplnili kvalitatívnu normu … a boli ľudia, ktorí si ich chceli hoci aj odkúpiť, ale zákon – nepovolil. Ako to končilo ? Napríklad prehodením nepodarku cez plot, a po skončení smeny jeho odnesením. Komu vznikla škoda ? Podniku ? Však to bolo určené na zošrotovanie. Buldozéru ? Vari ho zabolelo, že nemal po čom prejsť ? Nie, skôr to vadilo nahlúplemu úradníčkovi, ktorý neraz závidel obyčajnému robošovi, že má niečo navyše, možno si to vie aj spojazdniť a užívať – a on nie. A tak perohryz pobehoval a špicľoval. A vyrábal problémy tam, kde žiadne neboli.
Veru, tak komunisti kradli. Kradli vyradené veci … hospodárstvo postavili na niekoľkých pilieroch, ktoré síce neprodukovali závratné zisky, ale dávali obyvateľom obživu a istotu, že neskončia na ulici. Niekto povie – bol nedostatok mnohých vecí. Bol, ale nech povie aj prečo. Mnohé výrobky podliehali dovozným obmedzeniam zo strany štátov, ktorým sa neveľmi páčil politický systém. Nie však preto, aké obludnosti mal na svedomí (to bola vždy len zámienka), ale preto, že im bránil v raste ziskov a bol pre nich možnou hrozbou do budúcnosti. Ak by sa totiž model socializmu osvedčil, mohli mať problémy aj vo vlastných krajinách. A tak demokraticky – zakazovali, prikazovali a obmedzovali.
Dodnes si pamätám návštevu jednej továrne, kde som položil otázku – prečo nevyrábate viac, však záujem je oveľa vyšší, než produkcia ? Riaditeľ výroby vtedy na mňa pozrel a povedal – nemôžem vyrobiť viac výrobkov, ak na ne nemám materiál. Ideme naplno … a žiaľ to nestačí.
V roku 1988 bola uzatvorená zmluva medzi tai-wanským výrobcom súčiastok a jednou československou fabrikou, ktorá bola zastúpená štátnou spoločnosťou … už neviem, ako sa volala. Všetci sa tešili, že výroba stúpne, ale … zrazu prišlo strohé oznámenie, že zo spolupráce nič nebude. Prečo ? Taiwanský partner mal stále záujem, ale vláda krajiny nepovolila … lebo výmenou za odstúpenie z obchodu zo socialistickým štátom dostala podporu v istých otázkach na medzinárodnej úrovni. A všetko ostalo po starom – fabrika vyrábala, ale nestačila uspokojiť dopyt. Kto bol teda vinný ?
Nie, páni … na vine nebola vláda bývalého socialistického štátu. Chcela obchodovať, mala čím platiť … a obchod je predsa o výmeme tovaru za peniaze, nie ? Ale niekto spravil z obchodu politiku – presne tí zločinci, ktorí vraždia dnes po celom svete a údajne bojujú za slobodu a demokraciu. Ale v skutočnosti sú cieľom len ich záujmy a ich naplnenie, nič viac. Tým by komunisti nikdy pri moci nevadili, ak by na nich mohli zarábať … tak, ako im dlho nevadil ani Hitler, či rôzni diktátori v južnej Amerike.
Veru, komunisti naozaj kradli … spánok zločincom, medzi akých patria aj súčasní potentáti sveta. Vykrikujte o 50. rokoch minulého storočia, ale obete k životu nevrátite – a neboli len na strane komunistických štátov, ale aj na strane demokratov a tiež ich boli tisíce … ba i miliony. Nie, mali by ste kričať o obetiach súčasnosti – obetiach vládnucej fašistickej junty na Ukrajine, ktorá má za vzor Banderu. Obetiach západných mierotvorcov v Iraku a Afganistane, či inde na svete.
Kričte o obetiach súčasného systému na Slovensku … nezamestnaných, telesne postihnutých, menšinách … dôchodcoch … tí potrebujú vašu pozornosť oveľa viac. Lebo raz môžete byť na ich mieste, a potom už bude neskoro kričať …