Najprv pozdravujem chlapov z modranskej debaty, na ktorej sme sa naozaj dobre zabavili. Priznám sa, v kútiku duše som sa obával, ako dopadne prvé stretko diskusnej sranda-party, a na moje prekvapenie to až na jeden divoký výstup dopadlo celkom dobre. Opäť sa potvrdilo, že dnešnej dobe chýba najviac súdržnosť ľudí, a uvažovanie, neovplyvnené rôznymi mediálnymi splaškami, ktorých účelom nie je ani tak informovať, ako skôr zavádzať. Ale ak sa stretnú ľudia, ktorí občas dokážu použiť mozgovú kôru, niekedy padnú zaujímavé nápady. A nielen to – niekedy sa netreba ani pýtať, a človek sa dozvie. Napríklad o diskutéroch, ktorí chodia pravidelne vyliať svoje vedierko žlče na diskusné portály, a vôbec im pritom nejde o diskusiu, ale skôr jej zmarenie. Hoci, ako som vyrozumel z rôznych vyjadrení, v mnohých prípadoch ani ostatní nechápu, o čom niektorým zúfalcom ide – často sú ich reakcie také nepochopiteľné, že ani v tej najbláznivejšej predstave by nepochopili, ak by si ich niekto platil. No čo, iný kraj, iný mrav. Vínko bolo dobré, večera priam fantastická a účet – astronomický. Niekedy sú však peniaze to posledné, na čo sa myslí. Celkový dojem mohol pokaziť jeden náš pravidelný oponent zo Senca, ktorý sa k nám primotkal s trochu inými úmyslami, ako diskutovať a príjemne si posedieť, ale mali sme šťastie – všetko sa vyriešilo rýchlo a bezproblémovo, aj zásluhou pánov v uniformách, ktorí ho vyviedli z podniku … a dohovorili mu. Chcel by som sa pred sviatkami podakovať všetkým, čo moje príspevky čítali a posielali svoje názory. Mám samozrejme na mysli tých, čo im išlo o diskusiu, a nie o provokácie. Dúfajme, že zažijeme pokojné Vianoce, a hlavne verme, že ich zažijeme ešte množstvo iných – a pokojných. Hoci sa to vo svete nevyvíja, ako by sme práve chceli, a o pokoji sa už nedá hovoriť vôbec, hádam prevládne zdravý rozum a každý sa bude starať – sám o seba. Akosi totiž neverím v to, že niekto môže upratovať pred cudzím prahom, ak má sám doma neporiadok. Modranská debata mi však potvrdila aj niečo iné. Premýšľali sme nad tým, čo vlastne vedie ľudí k takej nenávisti, že o tom, s čím nesúhlasia, hovoria výhradne v zlom a odmietajú priznať, že každá doba má aj svoje klady. Asi to bude v tom, že ľudia najviac kopú tam, kde sa im kopanec nemôže vrátiť. Možno je to aj príčina, prečo na Slovensku nemajú masové protesty proti rôznym nezákonným počinom politikov a strán šancu na úspech, lebo väčšina ľudí si potichu povie – tak to v politike chodí. A zaškrípe zubami, pričom si ide nevšímavo svojou cestou. Takže Slovensko a masové protesty ? Len ilúzia … bez šance.
Niekto sa opýtal, prečo sa tak zastávam komunistov … nie, to nie je o komunistoch, ale naopak tých, čo myšlienke sociálnej rovnosti verili a mnohí z nich práve preto vstúpili do niekdajšej štátostrany. Ono v každom zoskupení a pri každej aktivite sa dá vidieť istý vzorec, ako ľudia konajú a myslia. A v politike je to rovnaké, ako v obchode. Do obchodu vojde stovka ľudí, ale len desiati – pätnásti tam idú s konkrétnym cieľom. Ostatní sa idú pozrieť, iní obchod ešte nepoznajú … a z tých, čo idú za konkrétnym cieľom, je tam osem-deväť preto, aby nakúpili, dvaja sa nudia a idú rýpať, a vždy je tam aj niekto, kto sa rozhodol, že niečo získa za päť prstov a šiestu dlaň. To však neznamená, že všetci, čo vojdú do obchodu, sú zlí – lebo tam niekto prišiel napríklad kradnúť.
Vianoce sú pre mňa istým medzníkom v každom roku. Vtedy zistím, aký ten rok vlastne bol. Ako ? Nie, určite to nie je podľa množstva darčekov. Zistím to podľa množstva pozdravov, ktoré dostanem. Tento rok ich bolo zatiaľ osemdesiat. Najviac si cením pozdravy od kolegov a zamestnancov. Viem, že mám jedného – dvoch kolegov, ktorí sa chovajú nielen ku mne ako pätolízači, ale zamestnanci – to je iná kapitola. Sama o sebe. Pozdravy od nich mi hovoria, že nielen vedia, kto im je nadriadeným, ale ma aj akceptujú … a veľmi dobre viem, že s nejedným z nich sa často nezhodnem. Ale vo firme platí pravidlo, že ako sa mám ja, tak sa majú aj oni – a preto ťaháme za jeden povraz. A neraz by som si želal, aby za jeden povraz ťahal aj celý slovenský národ, a negratuloval si len pri sviatkoch. Táto krajina by vyzerala inak.
A želal by som si, aby medzi nami bolo aj menej nenávisti. Menej ľudí, ktorí si o druhých opierajú svoj jazyk, lebo ich život pripomína prázdny kráter, v ktorom sa rozlieha hlas človeka, ktorý najviac nenávidí – sám seba. A želal by som si aj to, aby niektorí ľudia pochopili, že ak nereagujem na ich útoky, alebo ich len slovne odbijem, neznamená to, že to môžu robiť stále. Všetko má svoju mieru.
Partia diskutérov sa rozišla v Modre po pár, príjemne strávených hodinách. Možno si to budúci rok zopakujeme, možno nás bude viac a možno menej. Isté je, že stretnutie ma presvedčilo, že blog má svoj zmysel, a netreba sa zaoberať špinavcami, ktorí si chodia do diskusie liečiť svoje duševné deformácie. Svojho času som opustil blog v iných novinách, pretože sa stali hlásnou trúbou niečoho, čo sa veľmi nelíšilo od fašizmu. Dnes ma diskusie v tom médiu presviedčajú, že sa deje niečo veľmi zlé. Hoci sa hovorilo o ich údajnom skvalitnení, pripomínajú mi niekdajšiu Pravdu za čias štátostrany, kde bolo jasne definované farebné spektrum, ktoré obsahovalo len dve farby – bielu a čiernu. Ale svet – ten je úplne iný.
Niekedy sa ma pýtali, ktorý štát pokladám za svoj ideál. Priznám sa, že z ciest po svete ma najviac fascinovali severské krajiny, a hlavne myslenie a správanie ich politikov. Nebolo žiadnym problémom, aby ste v obchodnom dome alebo kine stretli premiéra, ministra, či člena kráľovskej rodiny. A bez ochranky, pričom sa neraz pristavili pri okoloidúcich a pokojne s nimi debatovali. Národ si váži politika a politik si váži národ. Skúste si však položiť otázku, koľko úcty v národe požíva politik, ktorého pre samých policajtov – nevidieť.
Všetkým želám šťastné a veselé Vianoce … a hádam sa tu takto stretneme aj budúci rok, vrátane diskutérskej sranda-party.