Veru, neviem si vôbec predstaviť, čo budem robiť. Nemám ten kus drahocenného papierika, ktorý síce niečo potvrdzuje, ale neraz hovorí len o tom, že jeho vlastník niekde – bol. Kedysi sa môj odbor študovať nedal, a keď sa to už dalo, nebolo mi to zase potrebné – šprtať absurdnosti a robiť skúšky z toho, čo v praxi nefungovalo.
Viete si predstaviť, aká to bola tragédia, keď som musel ísť ihneď po maturite pracovať ? Koľkokrát som nadával, že musím vstávať ráno o štvrtej, alebo chodiť do nočných smien, či pracovať v sobotu a nedeľu … alebo cez sviatok, lebo som robil v nepretržitej prevádzke ? Za ten mizerný plat, z ktorého som bez problémov žil a ešte aj bezočivo odkladal ? To si vie predstaviť len ten, čo podobnú tragédiu zažil.
A potom sa to zlomilo … hej, zlomila sa doba, a zmenil som aj zamestnávateľa. Musel som zmeniť, lebo niekto si povedal, že najlepším šéfom bývalého podniku bude chlap, čo veľa tára o tom, čo nevie robiť. A tak som skončil vo “ firme „, kde mi nejaký blázon navrhol, aby som si urobil pedagogické minimum, lebo potrebujú niekoho, kto bude ostatných ľudí učiť, ako sa narába s vecami, ktoré dovtedy mnohí z nich ani nevideli. A ja somár sprostý, som to – však si to len predstavte – prijal. Absolvoval a išiel učiť ľudí, ktorí mali pred menom a za menom viac titulov, ako ja písmen v mene a priezvisku. A ako mi ich bolo ľúto, že musia sedieť ako malí žiačikovia a počúvať akúsi nevzdelanú nulu s pedagogickým minimom. To si naozaj neviete predstaviť, to utrpenie, ktoré som pri pohľade na nich pociťoval … alebo to bolo skôr pri pohľade na tituly, ktoré nezodpovedali ich schopnosti chápať prednesenú vec ? Neviem …
Našťastie to skončilo, a ja som sa musel starať sám o seba. Aj tu sa totiž niekto rozhodol, že táto inštitúcia je akosi navyše. A tak ju premenil na súkromnú … a zvyšok už poznáte. Nový šéf vyhodil tých, čo nevedeli nájsť otvor pod chrbtovou kosťou, ale pridobre videli jeho “ schopnosti “ … a naopak prijal tých, čo spoľahlivo daný otvor objavili, ale nevadilo im, že je na tele – osla.
A mne začali sladké časy, už som sa nemusel triasť, že prichádza štvrtá hodina popoludní a ja budem musieť končiť, lebo aj zajtra je deň. Konečne som mohol s nadšením pracovať za osemhodinovú mzdu aj dvanásť, štrnásť ba i šesťnásť hodín. Konečne som mohol zažiť ten blažený pocit, keď si odpracujete, ale nemusíte sa trápiť pre peniaze, lebo vám – nezaplatia. Predtým som si musel turbovať hlavu, čo s peniazmi, koľko odložím a čo si kúpim – a to teraz úplne odpadlo. Niekedy som nedostal jednoducho nič – a bolo. Žiadne trápenie, akurát som musel siahať na úspory, lebo nový šéf bol kamoš jedného hlavatého, a tomu sa nevyplácalo hovoriť, že je – zlodej.
Ako sa hovorí, zlo nechodí po horách, ale po ľuďoch. Vyhľadal ma kamarát, ktorému sa pri podnikaní nedarilo, hoci nasledoval príklad istého, diplomami oceneného ekonóma, ktorý sa riadil zásadou, že zbytočné je pracovať, keď sa dá niečo rozpredať – alebo požičať. Aj kamoš to skúšal, ale akosi mu to nefungovalo. Nevedel pochopiť, ako môže niekto hospodáriť s deficitom, bez problému prežije – a on, poctivec od kosti, musí hospodáriť vyrovnane, všetko do haliera zaplatiť. Darmo som mu vysvetľoval, že to je taká hra – čím väčšia kopa, tým viac na ňu padá … a nechápal, že sú situácie, kedy sa veselo rozdáva, hoci darca vie veľmi dobre, že dlžník nikdy nezaplatí … ale dlžník si zase myslí, že je obdarovaný, lebo darca mu nepovie, že je dlžník. Také ľahké, on taký vzdelaný a ja taký hlúpy – a on to nechápal. Prečo druhí môžu a on – musí.
Hja, boli to ťažké časy, ale predstavte si – asi platí, že my hlúpi máme šťastie, lebo firmu sme dostali k prosperite, a dnes dokonca kamarát pomáha iným … a to si prosím pekne nepožičiava, ani nerozdáva pod zámienkou, že je to dar, aby vo vhodnej chvíli pripomenul, že – je to dlh. Nie, dlhy sa nepripomínajú verejne, alebo aj hej – ale to len tým, čo ich majú príliš malé a bezvýznamné. Tam si dokonca aj tí, no – exekútori – podávajú kľučky, lebo malý dlh – veľké trápenie. Ale v slušnej spoločnosti sa o dlhoch nehovorí, to je fuj … tam sa o všetkom hovorí medzi štyrmi očami, a slušne sa pripomenie miernou narážkou – vieš, bol by som sklamaný, ak by sme sa nedohodli, lebo sa pamätáš, že kedysi …. nie, to nie je dlh. Stále je to dar, hoci poriadne ťahá k zemi … obdarovaných. Je to taký dar, ako keď vyhladovanému ponúknete prestretý a preplnený stôl, a on chudák – prejedený skončí na cintoríne, lebo neuniesol váhu – daru.
No, s kamarátom sa stretávame už len na pivku, lebo jeho firma šlape a mňa by to tam – asi aj nudilo. Chýbal by adrenalín, však to poznáte … a navyše, nejaký blázon ma neskôr zavolal, aby som pomohol aj jemu, pretože mu nevadí, že som nevzdelaný sprosták, ale mu vadí – keď jeho firma upadá. A to si prosím predstavte, aký bol ten blázon odvážny – on, doktor filozofie, a pozýva akéhosi nevzdelaného sprostáka, aby mu postavil firmu na nohy. Však on má kopec kamarátov, naslovo vzatých ekonómov, ktorí predsa majú placku, že sú odborníkmi – len akosi ich bývalé firmy na placky kašlú, a buď sú v strate, alebo už neexistujú. Taká drzosť … ignorovať niekoho titul a placku, no čo na to poviete ?
A predstavte si … ja, nevzdelaný sprosták som objavil “ Ameriku “ – dokázal som v praxi, že prosperujúca firma sa dá vybudovať poctivou prácou, bez hromadenia dlhov … a to dokonca trikrát. Akurát som jedného, diplomovaného a študovaného poriadne naštval, lebo on predsa neustále hlása, že tento rok to budú len tri percentá, čo dlhu potlačíme – teda minieme viac, ako zarobíme. A strašne ho štve, že existuje nejaký nevzdelaný blbec, ktorý sa riadi zásadou, že prežiť sa dá len vtedy, ak človek / firma / spolok míňajú menej, než zarobia. Taká anarchia … taká drzosť. Však prečo máme premýšľať, keď nám niekto môže darovať – budúci dlh. Však to je dar … nie dlh. No nie ?
Veru, nezávidím tým študovaným, aké ťažké to majú s nami – sprostákmi. Aj sem jeden taký chodí, čo neustále tvrdí, že dlh je vlastne dar a strašne ho štve, že nikto o jeho dary nestojí, lebo nechce mať dlhy. A tak do sveta vybľakuje, akí sme sprostí, nevzdelaní, ako nám chce strašne pomôcť … akurát nevie pomôcť sám sebe. Ten jeho dar je totiž veľmi ťažký – tak ho ťahá k zemi, že tu niekedy trávi aj celé dni v snahe, aby s ním mohol niekoho obšťastniť – či skôr sa svojho daru – zbaviť. Niekedy mi pripomína istú časť našej pospolitej (a niekedy krepo sa chovajúcej) Slovače, keď prvý raz videla švédske stoly a od nadšenia žrala všetko, čo videla – ako kobylky. A potom niekde na izbe nariekala, aký je ten bachor ťažký … však som povedal, niektoré dary sa veľmi ťažko nesú.
Neviem, čo si počnem, ja neborák nevzdelaný … však si to predstavte, nikde netajím, že som nevzdelaný sprosták, a už zase jeden chlap chce, aby som mu pomohol s firmou. Toľká drzosť – to nevie, že na to má študovaných s plackou ? Asi nie, lebo tam mal tiež jedného, čo viac bral ako zarábal … a teraz to akosi nevychádza. Hja, asi nepochopil, že hromadiť dlhy môže len ten, ktorý chodí v spoločnosti, nazývajúcej dlhy darmi …a občas nenápadne pripomínajúcej, že tie dary, sú predsa len – dlhy.