Americký systém zamestnávania sa veľmi líši od toho, čo poznáme u nás. Základným rozdielom je prístup k zdravotnému a sociálnemu poisteniu. Ale o celom systéme by som mohol z vlastnej skúsenosti povedať jediné – všetko je založené na dohode a vyjednávaní.
S týmto systémom som sa stretol len raz, a pomerne dávno, takže dnešný stav môže byť mierne iný, a rovnako aj skúsenosti iných ľudí. V čase, keď som sa uchádzal o miesto v technologickej spoločnosti, som však bol dosť zaskočený, pretože som sa s podobným systémom nestretol. Keď som prešiel výberovým konaním, ktoré bolo založené hlavne na referenciách od bývalých zamestnávateľov, nasledoval vstupný pohovor, ktorý však z hľadiska prijatia ešte neznamenal nič. Skôr by sa dalo povedať, že obe strany skúmali svoje predstavy a požiadavky.
Druhá stretnutie už bolo o niečom úplne inom. Zástupca zamestnávateľa prišiel s pripravenými podkladmi, v doprovode právnika a začalo tvrdé jednanie. Predovšetkým, na nejakú zmluvu na dobu neurčitú som mohol rovno zabudnúť. Ako som vytušil z reakcie, niečo podobné sa zrejme na druhej strane oceána nenosí. Ponuka bola jasná – zmluva na tri roky, ani o deň menej alebo viac. Počas prvých šiestich mesiacov mohli obe strany odstúpiť od zmluvy bez udania dôvodu, a akéhokoľvek nároku na vzájomné sankcie, s výnimkou prípadných škôd. Dalo by sa to nazvať skúšobnou dobou.
Zdravotné a sociálne poistenie neboli súčasťou základného návrhu. Ten obsahoval len podmienky spolupráce, riešil otázky rôznych práv (napríklad k aplikáciám, ktoré počas zmluvnej doby vytvorím), a samozrejme obsahoval aj návrh finančnej odmeny (alebo platu) za moju prácu. Po preštudovaní materiálov sme začali diskutovať o tých bodoch, kde sme mali nejaké výhrady. Odmena bola podľa mojich predstáv, avšak som chcel mať aj zdravotné poistenie, pretože lekárska opatera v prípade potreby môže človeka doslova zruinovať. Druhá strana okamžite odmietla návrh, aby som dostal hradené obidva druhy poistenia – mohol som si vybrať, ktoré chcem. Bolo teda pochopiteľné, že som dal prednosť zdravotnému poisteniu s rozšíreným balíčkom služieb, ktorý mal hlavne pokrývať ten druh lekárskej starostlivosti, ktorá je aj u nás veľmi drahá. Napríklad stomatológa.
Jednanie sa natiahlo na niekoľko hodín, priznám sa, veľmi ma prekvapila profesionalita prístupu. A prekvapilo ma ešte niečo iné – spôsob vyplácania odmeny za prácu. Zmluva zakotvovala dva druhy platieb – prvým bola mzda (po našom), a druhou časťou platby bol príspevok na bežné výdavky. Prvú časť mi vyplatili na šesť mesiacov vopred, a mesačne som dostával len príspevok na oprávnené náklady. Tie som musel mať vopred schválené, inak by som nedostal nič. Po skončení základnej šesťmesačnej lehoty (teda tej, kde sme mohli bezdôvodne zmluvu ukončiť), som dostal ďalšiu splátku odmeny – tentoraz na rok. A tak to pokračovalo až do vypršania zmluvy. Šesť mesiacov pred vypršaním jej platnosti ma upozornili, že zmluva nebude obnovená, čo ma tiež príjemne prekvapilo … keďže u nás panujú trochu iné “ mravy „.
Zaujali ma však aj iné rozdiely. U nás býva obvykle akákoľvek zmluva tohoto typu dve-tri strany, málokedy viac. Táto však mala štrnásť strán, pričom riešila skoro všetko, čo sa týkalo vzájomnej spolupráce. Počnúc priebežným vzdelávaním a spôsobom jeho financovania, cez také veci – ako spôsob obliekania, účasť na spoločných akciách, či drobné firemné “ radôstky “ ako napríklad využívanie tenisovej haly, plaveckého bazéna či rehabilitácií. Niektoré časti zmluvy mi pripadali absurdne – napríklad firma mala zmluvu s telekomunikačným operátorom, a tak som musel používať výhradne vybraný typ telefónu – hoci sa mi absolútne nepáčil, a vôbec mi nevyhovoval.
Nikdy som nemal problém s vyplatením toho, čo mi patrilo. Platby prišli presne v dohodnutom termíne a výške. Daňové záležitosti riešil zmluvný poradca, priznám sa, ak by boli na mne – asi by to nedopadlo dobre. Keď som totiž zistil, aká záľaha predpisov a možností v tejto oblasti je, pochybujem, že existuje bežný Američan, ktorý si sám dokáže tieto materiály spracovať – samozrejme s výnimkou profesionálov.
Ale prekvapilo ma aj niečo iné. V zmluve bolo zakotvené percento podielu na výnosoch z predaja aplikácií, na ktorých vývoji som spolupracoval. Hoci sa už dnes používajú ich novšie verzie, dodnes mi každoročne príde vyúčtovanie, a samozrejme aj príslušný podiel. Maličkosť, ale poteší.
________________________
Prečo teda množstvo Američanov nemá zdravotné či sociálne poistenie ? Je to otázka systému, v ktorom to nie je povinnosťou zamestnávateľa, a tak sa to berie skôr ako benefit. A ten si musíte vyjednať. Všetko je o tom, čo môžete ponúknuť a akú hodnotu to má pre potenciálneho zamestnávateľa. Je pravdou, že v dôsledku tejto praxe si mnoho ľudí nemôže dovoliť tieto pravidelné platby. Len pre ilustráciu, bežné zdravotné poistenie pre rodinu vychádzalo začiatkom nového storočia okolo deväťtisíc dolárov ročne. V roku 2013 sa pohybovala priemerná mzda v USA v rozpätí od 33 200 $ do 58 400 $. Takže aj pre pracujúcich je zdravotné poistenie riadnym zásahom do peňaženky, a pre nezamestnaných je len – ilúziou.
Avšak z vlastnej skúsenosti môžem povedať jedno – nepoznám nikoho, kto by nedostal zaplatené to, na čom sa dohodol. Tento, pre Slovensko typický druh športu, sa tam jednoducho nenosí.