Priznám sa, keď som tento nápis vídal v spojitosti s bývalým ZSSR, vždy vyvolal na mojej tvári úškrn. Akosi som nikdy nechápal, a dodnes ani nechápem, prečo by mal niekto určovať s kým sa budeme, a naopak s kým sa nebudeme – kamarátiť.
Osobitnou kategóriou ľudstva boli smradi, ktorí si na dôslednom napĺňaní uvedeného hesla postavili svoje kariéry. Nejeden z nich veril, že o koľko spraví niekomu vo svojom okolí horšie, o to sa bude mať sám lepšie. Istý čas im to aj vychádzalo. Ešte počas praxe sme presne vedeli, ktorí naši “ kolegovia “ smrdia pokrytectvom a udavačstvom zďaleka, a akonáhle sa ukázali niekde nablízku, obvykle nastalo ticho. Kým nepochopili, že sú neželaní … a zdanlivo odišli, aby potichúčku spoza nejakej skrine načúvali, či sa náhodou niečo nehodí, aby mohli utekať podať správu.
Doba sa pominula, časť nápisu stratila zmysel … a ja som naivne veril, že ľudia konečne pochopia, o čom je život. Konečne pochopia, že nepotrebujú nikoho, aby rozhodoval o tom, čo je pre nich najlepšie. Čas ukázal, že som sa mýlil. Opäť povyliezali rôzni smradi, ktorí sa opäť riadia časťou nápisu v nadpise blogu. Nie, dnes už veľmi nechodia udávať … ale skúšajú to inak. Napríklad papagájovaním klamstiev, zosmiešňovaním ľudí, ktorí spomenú svoje životné skúsenosti, alebo už tradičným hádzaním slova súdruh (ktorého významu aj tak nerozumejú, lebo ich tupé mozočky na to nemajú patričnú výbavu) po každom, kto si dovolí povedať, že kráľ – je nahý. Dokonca veria, že niekto sa bude uchádzať o tú česť, aby ho nakazili svojou sprostotou.
Páni, omyl. Doba je iná. Ľudia už dávno pochopili, že dnešní vyznavači jedinej pravdy sú bývalí vyznavači inej – jedinej pravdy. Pohotovo prezliekli kabáty, dnes o sebe tvrdia, ako za socialistickej éry trpeli, a používajú rovnaký slovník, ako kedysi. Raz darmo – smrad ostane smradom, aj keď na seba naleje vedro kolínskej. Opäť skúšajú budovať svoje lepšie zajtrajšky lezením po chrbte iných, len na niečo zabúdajú – všetko sa raz vráti.
Tesne po prevrate sa do nového parlamentu dostal človek, ktorý neskôr potichu odišiel a na otázku, prečo v politickej kariére nepokračoval, odpovedal jednoducho a výstižne – nemienim svoj život tráviť v jednej lavici s ľudským humusom. Ľudský humus … krásne slovné spojenie, ktoré dokonale vystihuje dnešnú dobu. Ľudský humus verí, že ak jemu nevadí vlastný smrad, nebude vadiť ani nám, že nás tým smradom – obdarí. Ale to je veľký omyl. Nepoznám ľudí, ktorí by boli ochotní stráviť život v smrade, a vykrikovať, že sa cítia ako v konvalinkovom záhone.
Hoci … za peniaze urobí človek čokoľvek. Napríklad bude mlčať pri potvrdených zlodejinách, kde je sám obeťou vlastných “ priateľov „. Dnes napríklad otvorene znejú vyhlásenia, že ak Grécko opustí eurozónu, nič sa nestane – a hovoria to presne tí istí ľudia, ktorí nás ešte nedávno masírovali katastrofickými scenármi, čo sa stane, ak Grécko skrachuje alebo odíde.
Skúsme si pritom spomenúť – zakladateľské krajiny eurozóny nastavili kritériá, ktoré mala splniť každá krajina s ambíciou na užívanie spoločnej meny. Ako to dopadlo ? Z prvých dvanástich krajín podmienky prijatia plnili ako-tak Fínsko a Luxembursko. Ostatní mali problémy s mierou inflácie, alebo deficitom rozpočtu. V Taliansku, Španielsku, Portugalsku a Grécku vládny dlh dlhodobo prekračoval hranicu 60%. Hranicu prípustného deficitu rozpočtu nevedeli dosiahnuť ani Nemecko a Francúzsko, teda relatívne bohaté krajiny. Mimochodom, práve začiatok eurozóny bol jedným z dôvodov, prečo Veľká Británia začala od prijatia eura cúvať – najprv potichu, neskôr verejne. A hoci bol plán, že spoločnú menu postupne prijmú všetky krajiny únie … dnes je jasné, že sa nenaplní. Iste – oficiálne všetci tvrdia, že euro “ raz “ zavedú. Ale pri pohľade na problémy krajín, ktoré ho už používajú – sa nikde neponáhľajú.
Čo by asi urobil priateľ, ak by zistil, že je niečo nerealizovateľné ? Zrejme by vás varoval, aby ste nešli v jeho šľapajach a neurobili rovnakú chybu. No, v prípade eura došlo k niečomu inému – krajiny, ktoré neplnili a užívali – nútili krajiny, ktoré chceli užívať, aby splnili absurdné podmienky. Absurdné, lebo ak na niečo nemá bohatý, sotva bude mať na to chudák. A tak prvou krajinou, ktorá splnila všetky podmienky zavedenia spoločnej meny, sa stalo – Slovinsko. Nasledoval prudký skok cien, spojený s praktickou likvidáciou strednej vrstvy, a ostali len bohatí … a chudáci. O čosi neskôr vliezlo do jamy levovej, aj napriek všetkým varovaniam, Slovensko. Neskôr nasledovalo Estónsko, a v predošlých dňoch – Lotyšsko.
Jeden by povedal, že projekt spoločnej meny je úspešný … naozaj ? No, nad 90% plnenia záväzkov, spojených s užívaním eura, sú len – Fínsko a Luxembursko. Ale podmienky užívania spoločnej meny – neplní nikto. Výsledkom sú stále nové a nové emisie meny, ktorá sa stáva bezcennou a ožobračuje ľudí. A pesimisti hovoria, že nie je ďaleko čas, keď sa bude meniť euro za dolár v pomere 1:1.
Fraška, nie ? A predstavte si – aj v tejto situácii sa nájdu ľudia, ktorí nehanebne a bezočivo povedia – v tomto spolku je vaša žiarivá budúcnosť. Je to presne to isté, akoby ste dostali v januári výplatu formou zlatých mincí, februárová by bola so striebornými mincami … a júnová s medenými, ale šéf by vám tvrdil, že nič sa nedeje, stále ste na tom dobre a zlepšuje sa to.
Na večné časy a nikdy inak … kardinálna sprostosť. Argument idiotov a kariéristov, ktorí by za fajku močky predali aj vlastnú dcéru do nevestinca. Rovnakou sprostosťou je tvrdenie, že všetci nám pomáhajú … prečo sa teda majú ľudia na Slovensku čoraz horšie ? Väčšinu štátnych projektov vraj realizujeme z finančných darov (teda eurofondov), ale ja si kladiem inú otázku – ak na všetko treba eurofondy, kde sú potom naše dane ? Ako sa s nimi nakladá, ak sme závislí na milodaroch ?
Ak nastúpite do autobusu alebo vlaku bez platného cestovného lístka, skončíte obvykle s pokutou. Ak však politik klame, zavádza, tlačí nekrytú menu a spôsobuje svojej či cudzej krajine miliardové škody – nedeje sa nič, ba dokonca sa nájdu ľudia, ktorí tvrdia – všetko je tak, ako má byť. Síce rastie zadĺženosť, pribúdajú žobráci a ľudia v hmotnej núdzi, dôchodcovia živoria a zaberajú pracovné miesta mladým, aby prežili … ale všetko je vlastne fajn, a mení sa k lepšiemu.
Ako nazvať ľudí, ktorí tieto sprostosti tvrdia ? Však aj matematika základnej školy hovorí, že ak mám desať korún a pridám desať korún (ktoré mi niekto daroval), mal by som mať – dvadsať korún. Na Slovensku však zjavne matematika neplatí – máme desať korún, dostaneme desať korún … a spolu máme stále – desať korún. Naozaj pokrok …
No na večné časy a nikdy inak … somár ostane somárom. Hodné zápisu do knihy rekordov, lebo za híkaním somára tiahne – stádo volov.