Ako teda fungujú eurofondy ? Najprv zaplatíte do spoločnej eurokasy, a následne sa vám peniaze vrátia vo forme príspevku na schválené projekty. Má to len jeden háčik – musia to byť projekty schválené Bruselom, podľa bruselských pravidiel.
V rokoch 2004 – 2010 dostalo Slovensko celkovo 6,499 miliardy eur, pričom odvody a príspevky do spoločnej kasy dosiahli sumu 3,859 miliardy eur. Iste si teraz poviete – však sme na tom dobre zarobili, nie ? Omyl … k odvedenej sume do spoločnej kasy totiž musíte pripočítať aj spoluúčasť štátu na schválených projektoch, a potom dostanete úplne iné číslo – a zistíte, že celkové výdavky Slovenska, spojené s touto formou hospodárenia dosiahli sumu 5,853 miliardy eur. A to už v porovnaní s príjmami vôbec nevyzerá tak dobre, ako sa pôvodne zdalo.
Prečo teda hovorím o bruselskom gete ? Vec sa má totiž tak, že platiť musíte, ale zaplatením strácate kontrolu nad financiami slovenského daňového poplatníka, a musíte sa riadiť rozhodnutiami bruselského úradníka – o vlastných peniazoch a spôsobe ich investovania.
Výsledok ? Krajina nerozhoduje o spôsobe rozvoja vlastnej ekonomiky, stráca konkurencieschopnosť, lebo na tvorbu pravidiel nemá skoro žiadny dosah. A tak je zo Slovenska zdanlivo automobilová veľmoc, ale nikto neprizná, že v prípade potravinovej krízy by sme sa ocitli v prakticky neriešiteľnej situácii. A boli by sme závislí na dobrej vôli iných … na čo sa teda vôbec nedá spoliehať, najmä pri pohľade na následky politiky únie v prípade Ukrajiny, kde Brusel podporuje politika, ktorý vyhlásil, že …
… sa chce vyhnúť situácii, kedy ZSSR napadlo Ukrajinu a neskôr aj Nemecko …
Presnejšie, užitočný hlupák Jaceňuk hovoril v tejto súvislosti o invázii. Otázka je, komu a čomu je podobný hlupák – užitočný.
Brusel je novodobým getom národov, ktoré kedysi stelesňovala Viedeň, a roztrasený cisár z rodu habsburského. Možno sa hodí pripomenúť, že superštát v podobe federalizovanej únie bol snom Otta von Habsburgha, syna posledného cisára Karola a jeho manželky Zity. Malo to byť naplnenie sna niekdajšieho mocnárskeho rodu o obnove stratenej ríše.
Kto ste, pán van Rompuy … zaznelo kedysi v pléne europskeho parlamentu. Kto to teda bol, formálny prezident únie ? Okrem iného politik, ktorý cielene rozoštval v Belgicku Flámov a Valonov, čo neskôr viedlo k niekoľkomesačnému bezvládiu v krajine, kde nikto nebol schopný vytvoriť vládu. Dostal sa na jeden z najvyšších postov v rámci únie, bez toho, aby niesol reálnu zodpovednosť … bez toho, aby polmiliardová populácia únie sa mohla vyjadriť k tomu, či s jeho voľbou súhlasí, alebo nie. Priam komicky vyznela námietka jedného z poslancov, ktorý konštatoval – však ste p. van Rompuya nemuseli voliť, mohli ste voliť niekoho iného … a koho, však van Rompuy bol jediným kandidátom !!!
Barroso ? Politik, ktorý denno-denne hovoril o eurovale, záchrane bankrotujúcich krajín zo spoločného mešca, a na námietky, že je to v rozpore s prijatými podmienkami rôznych zmlúv neustále vyťahoval slová a nezodpovedných politikoch, neschopných solidarity … asi len ironiou osudu bola spomienka na jeho minulosť radikálneho komunistu.
Dobrovoľne sme vliezli do geta. Dobrovoľne sme spravili niečo, za čo by nás národovci fackali od rána do večera … a nebojím sa povedať, že by nás na pranieri doslova opľúvali, obhadzovali zhnitými paradajkami a sprdkavenými vajciami.
Dobrovoľne sa prizeráme, ako nás pod rôznymi zámienkami zbavujú nezávislosti, a čoraz viac ťahajú do koncentračného tábora, z ktorého nebude úniku.
Skúste sa zamyslieť – ako by ste sa cítili, ak by ste svoje peniaze vložili do banky, a ich výber by bol podmienený súhlasom banky s tým, ako s nimi neskôr naložíte … čo by ste si mysleli ?