Najprv si položme základnú otázku – prečo vlastne vznikla únia, ako ju videli napríklad Slováci, a čím v skutočnosti je ?
Stručne povedané, pôvodné plány hovorili o tom, že cieľom únie je vytvorenie spoločného trhu a odbúranie niektorých obchodných bariér. Dnes, po desiatkach rokov, je však úplne jasné, že únia nie je ekonomickým, ale politickým projektom. Projektom, ktorého hlavným cieľom je vytvorenie europskeho superštátu, s centralizovanou správou. Dalo by sa povedať – jedna vláda, jeden súd, jeden zákon, jedna hymna, jedna zástava – ako povedal niekto iný, kto má možnosť pozorovať politiku Bruselu už niekoľko desaťročí.
Nemôžeme poprieť, že v mnohom majú Briti pravdu. Ich skepsa, spojená s budúcnosťou únie je oprávnená. Brusel postupne preberá právomoci národných vlád, ovláda ich ekonomiku a diktuje pravidlá. Lenže – čo vlastne stojí za otrepaným slovom – Brusel ? Stoja za ním ľudia, komisie a orgány, ktoré nevolíme, neraz nepoznáme, a často do ich vzniku ani nemôžeme zasiahnuť. Ale denne pociťujeme dopady ich rozhodnutí na našich vlastných životoch.
Hermann van Rompuy rozoštval Belgicko, ktoré nebolo schopné vytvoriť vládu. Martin Schulz nebol schopný vyštudovať viac, ako základnú školu.
A vidíte – jeden sa stal symbolickým prezidentom únie, a druhý šéfom europskeho parlamentu. Kto ich volil, v koho mene a čo ich kvalifikovalo na výkon spomínaných funkcií ? Ako je možné, že ľudia, ktorí presadzovali priamu voľbu prezidenta na Slovensku, sa pokojne zmierili s tým, že symbolického prezidenta únie vybrali eurobyrokrati ?
Van Rompuya som osobne videl raz, ale na rôznych záznamoch zo zasadnutí v Bruseli veľakrát. Schulza poznám len z oficiálnych videozáznamov. Prvý mi pripadal, nechcem ho uraziť, ako tichý blázon – usmieval sa aj vtedy, ak mu niekto nadával a mal som pocit, že mu je vlastne úplne jedno, čo a kto o ňom hovorí, lebo on má svoje miesto isté – a aj keby stál pri nejakej obeti s dymiacou pištoľou, nestalo by sa mu absolútne nič. Druhý presne zodpovedal svojmu vzdelaniu – pri akejkoľvek kritike bol zjavne vyvedený z miery, neraz agresívny, pričom nemal žiadny problém aj osobne útočiť. Napokon – svoje o tom vie R. Sulík.
Briti sú presvedčení, že pre ich krajinu je najvhodnejším riešením odchod z únie, a vymanenie sa spod diktátu Bruselu. Nejeden priznáva, že ak by im v roku 1975 povedali o plánoch, ktoré mali skončiť akousi federalizáciou, boli by proti členstvu Británie v tomto spolku. Neskrývajú presvedčenie, že podriadenie zákonov, súdnictva či politických rozhodnutí pod dáždnik Bruselu, opustenie vlastnej meny, prijatie spoločnej vlajky a hymny – to pre nich znamená vlastne stratu samostatnosti a naplnenie toho, čo sa nepodarilo ani Hitlerovi, či pred ním Napoleonovi. Nevidia žiadny dôvod, ani reálny prínos opustenia samostatnosti, straty vlastnej politiky a všetkého, čo s tým súvisí.
Slováci sa s tým zmierili pomerne ľahko. Veľmi ľahko opustili to, o čom si ich predkovia ani nedovolili snívať. Prečo sme sa vzdali vlastnej meny, prečo sme podriadili svoje zákony a normy požiadavkám Bruselu, však vieme, že v nejednom prípade to naše záujmy poškodilo ?
Prečo sa pokojne prizeráme tomu, ako o nás rozhodujú ľudia, ktorí nepoznajú naše reálie, a my nepoznáme ich ? Prečo sa prizeráme tomu, že denne sa ústami Bruselu hovorí o demokracii, ale ak príde na lámanie chleba, tak sa sloboda názoru nenosí a my sa musíme prispôsobiť tomu, čo požaduje Brusel ?
Kde je tá vzájomná spolupráca a rešpekt ? Kde je právo krajiny odmietnuť kroky, ktoré poškodzujú jej národné záujmy, ako napríklad – euroval ? A prečo Lisabonská zmluva skoro do slova a písmena zodpovedá nejednou krajinou odmietnutej europskej ústave ?
Briti otvorene hovoria, že aj správanie mienkotvorných médií v otázke únie a rozhodovania Bruselu nepriamo poukazuje na to, že projekt únie je od začiatku megapodvodom na starom kontinente. Poukazujú, že je vlastne naplnením niekdajších plánov A. Hitlera, ktorý chcel Treťou ríšou vytvoriť spoločenstvo národov, kde by národné vlády mali minimálne slovo, a o všetkom by sa rozhodovalo – v Berlíne.
Majú pravdu ? Myslím, že čas potvrdzuje ich obavy. Dianie v únii je totiž predraženou absurdnosťou. Napríklad pravidelné sťahovanie byrokratov medzi Bruselom a Strasburgom stojí ročne okolo 180 milionov eur. Pre tri dni v mesiaci.
Nemali by sme sa aj my zamyslieť nad tým, ako to robia dnes Briti ? Nemali by sme konečne položiť na misku váh to staré známe – dal a má dať … a porovnať, či nám členstvo v únii a podriadenosť Bruselu nespôsobuje viac škôd, než osohu ? Nemali by sme sa zamyslieť nad tým, prečo mienkotvorné médiá mlčia o rôznych, pochybných praktikách Bruselu, hoci inde sa venujú aj absurdným hlúpostiam ?
Ako dopadne hlasovanie o únii na britských ostrovoch, to dnes nie je isté. Isté je, že mu bude predchádzať vydieranie a kupovanie si Britov prísľubmi rôznych výnimiek, ako tomu bolo doteraz. Bez Británie nemá totiž únia žiadny zmysel, ani reálnu šancu na prežitie. A tak sa budú opäť porušovať pravidlá a obchádzať dohody.
V koho záujme ?