Nie, dnes to nebudú moje myšlienky. V jednom diskusnom príspevku som objavil odkaz na uznesenie amerického Kongresu, otvoril som ho a nestačil sa diviť. Ale, čítajte a urobte si názor sami …
Supports the efforts by President Poroshenko and the people of Ukraine to establish a lasting peace for Ukraine that includes:
- full withdrawal of Russian forces from its territory,
- full control of its international borders,
- disarming of separatist and paramilitary forces in eastern Ukraine,
- adoption of policies to reduce the Russian Federation’s ability to use energy exports and trade barriers as weapons to apply economic and political pressure, and
- an end to interference by the Russian Federation in Ukraine’s internal affairs.
Affirms the right of Ukraine, Georgia, Moldova, and all countries to exercise their sovereign rights within their internationally recognized borders.
Condemns the continuing political, economic, and military aggression by the Russian Federation against Ukraine, Georgia, and Moldova and the continuing violation of their sovereignty, independence, and territorial integrity.
States that the military intervention by the Russian Federation in Ukraine:
is in breach of its obligations under the United Nations Charter, the 1975 Helsinki Accords, and the 1994 Budapest Memorandum on Security Assurances, and
poses a threat to international peace.
V prvej časti sa vyjadruje podpora snahe ukrajinského prezidenta Porošenka a ukrajinského ľudu o nastolenie mieru na Ukrajine zahŕňajúce
Calls on the Russian Federation to:
- reverse its illegal annexation of the Crimean peninsula, end its support of the separatist forces in Crimea, and remove its military forces from that region (other than those operating in strict accordance with its 1997 agreement on the Status and Conditions of the Black Sea Fleet Stationing on the Territory of Ukraine);
- remove its military forces from Ukraine, Georgia, and Moldova, and end its political, military, and economic support of separatist forces; and
- end violations of the September 2014 cease fire; and
- cease its support for the Assad regime in Syria.
Calls on the President to provide the government of Ukraine with necessary defense articles, services, and intelligence in order to defend its territory and sovereignty.
Calls on North Atlantic Treaty Organization (NATO) allies and U.S. partners to suspend military cooperation with Russia.
V druhej časti je Rusko vyzývané, aby
Calls on the President and the Department of State to develop a strategy to produce or otherwise procure and distribute news and information in the Russian language to countries with significant Russian-speaking populations
Z ďalšej časti som vybral len výzvu prezidentovi a ministerstvu zahraničných vecí, aby vypracovali stratégiu poskytovania informácií v ruskom jazyku pre štáty s významným podielom ruskej menšiny. (jednoducho, pripravili nové klamstvá na báze niekdajšieho Rádia Slobodná Európa)
(originál textu nájdete tu)
_____________________________________
Jeden zo zaujímavých názorov na inváziu Ruska do Gruzínska (ako to označila autorka textu), nájdete aj tu. Sú v ňom nielen zaujímavé myšlienky, ale zistíte aj to, že je úplne bežným javom ignorovať tie fakty, ktoré sa nehodia (napríklad to, že v tzv. odštiepeneckých regiómnoch prebehli hlasovania s konkrétnym výsledkom, ktorý je v rozpore s tým, čo tvrdia “ demokrati „).
Je zbytočné sa hádať, či patrí Južné Osetsko ku Gruzínsku, alebo nie. Rovnako je nezmyslom, aby sa Oseti alebo ktokoľvek iný riadil názorom americkej administratívy, pretože vedia o sebe rozhodovať samostatne, majú na to právo aj v zmysle medzinárodných noriem a nikto im nemôže určovať, kde budú patriť … či koho majú poslúchať. Je to ich vec … a právo na sebaurčenie je jedným z najdôležitejších práv národov.
Sú alebo nie sú ruské vojská v Gruzínsku či Moldavsku ? Južné Osetsko som už spomínal, prebehlo tam ľudové hlasovanie, ktoré jasne vypovedalo, že obyvatelia regiónu nechcú byť súčasťou Gruzínska. Takže – ruské jednotky (a nepochybujem, že v Južnom Osetsku sú), nemôžu byť na území Gruzínska, keďže región sa legitímne a v zmysle medzinárodných noriem odtrhol. S Podnesterskom je to podobné – je pravdou, že tam žije veľká ruská a ukrajinská menšina, ktorá nemala a nemá záujem patriť k Moldavsku. A čo sa týka medzinárodného uznania oboch regiónov, povedzme si otvorene, že demokrati sa nelíšia od diktátorov – uznávajú len to, čo sa im hodí. Takže názor Bruselu či Bieleho domu v týchto otázkach je dôležitý asi tak, ako (s prepáčením) prd vo vetre.
Vojna v Sýrii – ako začala ? Podľa rovnakého scenára, ako v Líbyi. Biely dom chcel zvrhnúť režim, ktorý nebol primerane ochotný spolupracovať (a otvorene povedané, nechávať v americkom záujme vykrádať zdroje krajiny), a tak podporil opozíciu údajného diktátora Assada. Zámerne píšem údajného, pretože svet sa neriadi rovnakými pravidlami a myšlienkami, a to, čo my možno vidíme ako diktatúru, ľudia v krajinách ako Sýria či Líbya môžu chápať inak. (a mnohí aj chápu inak) Mentalita ľudí je rôzna. Takže do Sýrie začali tiecť doláre a zbrane pre opozíciu, v snahe “ demokratizovať “ údajnú diktatúru. Rusko a Čína varovali, že tento postup môže vyvolať podobný efekt, ako v Líbyi, nikto však nepočúval. Následne sa v Sýrii opätovne aktivovala tamojšia časť al-Kaidy, ktorá striedavo podporovala obe strany začínajúceho konfliktu, podľa toho, čo sa jej viac hodilo. Assadov režim zase získaval výzbroj na základe zmlúv z predošlých rokov, a samozrejme aj od Ruska (napokon, aj my máme veľmi “ dobré “ skúsenosti s tým, ako nás “ demokrati a bojovníci za ľudské práva “ presviedčali, že zbrojný priemysel je nehumánny, a následne obsadili trhy, ktoré sme my opustili – nie ?). Medzinárodné spoločenstvo vyzvalo Rusko, aby prestalo dodávať zbrane sýrskej vláde, ale na druhej strane tolerovalo vyzbrojovanie opozície. Rusko zase vyzvalo, aby platilo embargo na všetky dodávky zbraní, bez ohľadu na to, komu boli určené – teda nielen na sýrsku vládu, ale aj opozíciu. To predstavitelia Bieleho domu odmietli, a rovnako sa zachoval aj Brusel – ich stanovisko znelo, že Rusko nesmie podporovať režim Assada, ale oni – môžu vyzbrojovať opozíciu, ktorú predstavovalo aj množstvo radikálov.
Výsledok špinavej politiky Bieleho domu dnes vidíme – občianska vojna v Sýrii, Líbyi (a v podstate aj Iraku), vraždenie v réžii tzv. Islamského štátu (teda množstva “ bojovníkov “ opozície (nielen) proti Assadovi) … a absurdná výzva amerického Kongresu. Priznám sa, niekedy mám pocit, že ľudia so získaním vysokej funkcie nielen osprostejú, ale aj oslepnú. V každom prípade, krvavé ruky majú nielen tí, čo v mene islamského štátu vraždia zajatcov a unesených, ale aj tí, čo im zbrane – predali.
V 60. rokoch minulého storočia začalo Francúzsko pomaly opúšťať spoločnú bezpečnostnú politiku NATO, keďže jeho predstavitelia mali pocit, že aliancia neplní svoj účel, a skôr slúži na naplnenie veľmocenských ambícií Bieleho domu. Všetko vyvrcholilo v roku 1966, kedy francúzsky prezident Ch. de Gaulle oznámil vystúpenie krajiny z NATO, a požiadal, aby Francúzsko opustili všetky jednotky, nespadajúce pod francúzske velenie.
Čo predchádzalo odchodu Francúzska ? Nespokojnosť starého generála s tým, že aliancia sa začínala dostávať nielen do područia Bieleho domu, ale hlavne s tým, že začínala slúžiť ako obušok proti tým, čo mali iný názor alebo predstavy o vývoji vo svete. Nespokojnosť aj s tým, že odmietnutie Paríža, aby sa podieľal aktívne na niektorých prevratoch v réžii Bieleho domu, sa často vykladalo ako zrada záujmov spojencov. De Gaulle mal však neblahé skúsenosti s Alžírskom a vojnou o nezávislosť, a veľmi dobre vedel, k čomu môže viesť nepremyslený zásah do vývoja v krajinách, kde sa mentalita a zmýšľanie obyvateľstva veľmi líšili od európskeho “ videnia “ sveta.
Zvrhnúť diktátora je ľahké, ale nastoliť vládu, ktorá bude nielen rešpektovať naše záujmy, ale aj bude akceptovaná vlastným národom – to býva často nezvládnuteľná úloha. A následky zlyhania môžu byť nepredstaviteľné.
Francúzsko sa vrátilo pod spoločné velenie NATO až v roku 2009, ale dodnes vládnu pochybnosti, či predsa len nemal pravdu bývalý francúzsky prezident. Isté však je, že sa naplnila jeho pochmúrna predtucha o neschopnosti aliancie konflikty riešiť a udržiavať mier vo svete – ale na druhej strane jej “ úžasnej “ schopnosti konflikty vyvolávať, alebo ich zhoršiť.
______________________________
Vyzývať Rusko, aby sa zdržalo spôsobu politiky, ktorú Biely dom a Brusel bežne realizujú (teda aj ekonomické a politické vydieranie oponentov) je pokrytectvom najhrubšieho zrna.
Na druhej strane však môžeme byť nesmierne vďační, že demokrati stavajú naplnenie svojich cieľov na užitočných idiotoch, pretože práve reči a skutky týchto sluhov nás varujú pred následkami členstva v rôznych pochybných kluboch. A dávajú nám možnosť zamyslieť sa, či by nebolo lepšie vrátiť sa z kratšej cesty, a prestať byť poslušným nástrojom veľmocenskej politiky.
Dnes je už nad slnko jasné, že členstvo v NATO nevedie – k vyššej bezpečnosti krajiny, a členstvo v EÚ nevedie – k prosperite krajiny