Pravidelne sa v médiách objavujú spomienky na bývalých funkcionárov KSČ, pričom majú neraz doslova nenávistný tón, kde sa úplne stráca zmysel pre realitu a fakty. Smutné je, že ich autori sa hrdo radia medzi – novinárov. Skôr by im totiž svedčalo označenie – škrabáci.
Nikto nie je vinný, pokiaľ sa mu vina nedokáže
Za komunistickej éry platilo, že na súde sa dokazovala – nevina. Niekto na vás hodil blato, a vy ste museli dokazovať, že to nie je pravdivé, a veci sa majú úplne inak. Skončením éry vlády tejto strany mnohí tvrdili, že justícia bude iná, a vinníkom bude len ten, komu bude vina dokázaná, a padne právoplatný rozsudok. Prvým zábleskom, že to bude i naďalej inak, bolo správanie médií. Napriek honosným slovám, a hlasnému pokriku, že médiá budú jasne svietiacou fakľou pravdy a slušnosti, veci sa mali inak – neraz sa stalo, že médiá o vinníkovi kričali skôr, než súd vyriekol povestné a známe – je vinný. A často to nevyriekol vôbec. Obvykle nasledovalo mlčanie, a všetci sa tvárili, že hoci hodili na niekoho blato, nič sa vlastne nestalo.
Vyšetrovanie V. Biľaka začalo niekdajšie federálne ministerstvo vnútra v roku 1991. Po rozdelení Československa prevzala agendu slovenská strana, a vyšetrovanie bolo definitívne zastavené v roku 2011. Oficiálne vyjadrenia zneli, že nie je možné zaistiť potrebných svedkov
Nič lepšie nedokazuje, ako práve dvadsať rokov trvajúce vyšetrovanie V. Biľaka, že niektoré praktiky sa i naďalej používajú, a vôbec neboli len symbolom niekdajšej komunistickej diktatúry. Dvadsať rokov …
Len pre ilustráciu, v mnohých krajinách je neprijateľné, aby trestné stíhanie trvalo bez vynesenia konečného výroku viac, ako tri roky. Bez ohľadu na osobu obvineného sa to pokladá za neprijateľný zásah do jeho ľudských a občianskych práv. Rovnako poznáme aj množstvo prípadov zo súčasnosti, kde sa prejavuje nevôľa (najmä zo strany médií), ak vyšetrovanie trvá rok-dva. A zdá sa, že v niektorých prípadoch to zjavne – nevadí.
Nie, nemôžeme porovnávať V. Biľaka ani s dlho stíhanými zločincami na úteku, pretože on sa na rozdiel od nich – neskrýval pred spravodlivosťou. Nebránil jej konať, nemaril vyšetrovanie – ak by tak bolo, okamžite by toho boli plné stránky novín, a všetko by sa do poslednej kvapôčky prepieralo na televíznych obrazovkách. Takže – prečo ?
Vyšetrovací spis mal údajne dvadsaťtritisíc strán. Toľko papiera, práce, času a výdavkov, zaplatených z vrecka daňového poplatníka, a výsledok – žiadny. Vraj bola vinníkom ruská strana, ktorá odmietla vydať originál pozývacieho listu. Nie … je síce pravdou, že bez kľúčového dôkazu sa konať nedá, ale odkedy vedeli vyšetrovatelia, že práve pozývací list je kľúčovým dôkazom ? Od začiatku.
Chceli ho odsúdiť ako zločinca, a bezmála vyrobili – martýra
Prečo ? Však krajina i ľudia pravdu poznali a poznajú. A pokiaľ nepoznajú, obvykle sa ani nezaujímajú a teda je úplne jedno, aká je pravda, ak ju nechcú počuť.
Nie sme ako oni
Nie, to naozaj nie sme. Ale práve tento prípad ukazuje, že nielen nie sme ako oni, ale možno sme často oveľa horší. Jedno hovoríme, iné robíme. Hovoríme o prezumpcii neviny, ale ak nám to vyhovuje, pokojne na to kašleme. Však si môžeme beztrestne kopnúť, už nemá postavenie, nemôže sa brániť … tak hurá, nie ?
Nie, tento príspevok nie je vôbec o vine či nevine V. Biľaka. Tento príspevok je o nás, a o tom, čoho sme v zaslepení nenávisťou, a opojení mocou – schopní.
Sme ešte vôbec ľudia ???