Vraj zbytočne nahadzujem udičky, na tie svoje kalerábiky nikoho aj tak nechytím. No, ja teda neviem – za prvé, rybičky chytať chodím, ale na háčik určite nevešiam kaleráby, však by som nič nechytil … a za druhé, hoci sa na to vraj nikto nechytí, predsa sa dotyčný chytil a chodí to pravidelne čítať, dokonca aj diskutovať. Ó-la-la … tu niečo nesedí.
Aféra Lockerbie ?
Atentát měl být odpovědí Libye za bombardování jejího území. Ve dnech 15. a 16. dubna roku 1986 spustila americká armáda sérii útoků letadel z britských vojenských základen na libyjská města Tripolis a Benghází, jako odvetu za atentát libyjských služeb v tehdyZápadním Berlíně na bar, hostící americké vojáky, z kterých byli tři zabiti a 230 zraněno. Tuto operaci objednal Kaddáfí jako odpověď za potopení dvou libyjských lodí americkou armádou v Siderském zálivu na sever od Libye. Během bombardování byla zabita také jeho adoptivní dcera Hanna Gaddafi.
Kto čím bojuje, tým aj padne … hovorí povestné ľudové porekadlo. Žiaľ, vždy na to doplatia nevinní, a naopak, politické špičky sa snažia vytrieskať z ich utrpenia čo najviac prospechu, pričom sa na tom aj s médiami pasú ako – muchy na lajne. Isté je, že Kaddáfí nakoniec nariadil vyplatiť pozostalým po obetiach atentátu na lietadlo 2,7 miliardy dolárov. Možno by sme mali použiť toto číslo ako vzorec pre obete rôznych útokov, ktoré nariadil Biely dom … a pokiaľ by mal odškodniť len obete, ktoré má na svedomí počas jediného roka, zadreli by sa FED-u rotačky.
Kaleráby mám rád. Najmä v polievke. Kalerábovník som ešte neskúšal vypestovať, ale jeden nikdy nevie … možno raz skúsim. Nechutia mi len novinárske kaleráby, preto som nikdy nebol fanúšikom stoky žurnalistiky s názvom Nový Čas, a preto som pred časom prestal kupovať aj ostatné slovenské denníky. Tam totiž vyšľachtili kalerábovníky už dávno, problém je, že všetky sú na jedno kopyto – požívateľné označujú flagom s hviezdičkami, pruhmi a podobne, nepožívateľné sú vraj – z Ruska. Akoby som počul starého Leonida, ktorý síce nevládal stáť, ale za to dokázal zúrivo na tribúne označovať ideových nepriateľov, a vtedy sa požívateľné kaleráby označovali presne rovnako, ako dnes nepožívateľné … a tie nepožívateľné sú dnes vraj chutné. Blbosť ako trám, však svinstvo ostane svinstvom vždy, bez ohľadu na to, či ho premaľujete, alebo nie.
10.november 1982 … rozozvučali sa sirény, a zreteľne nervózna učiteľka nám oznámila, že strýco Leonid už nie je medzi nami. Alebo to bolo jedenásteho ? Kto si to má pamätať … zlé jazyky potichu hovorili, že v ten deň len oznámili smrť Brežneva, keďže vraj bol mŕtvy už dávno. No, priznám sa neviem … nesedel som pri ňom a nedržal ho na zápästí, či ešte srdce bije … ako ho teda vôbec mal
Jasné, že som myslel srdce, nie zápästie … akoby ho mohol niekto držať za to, čo nemá, nie ? Sprostáci širili ohováračky, že Leonidovi sa klaňalo toľko ľudí len preto, že ich držal – za gule. Strašné klamstvo, však ženy to nemajú a predsa sa tiež klaňali … nehovoriac o tom, že jeho ruky vôbec nevyzerali na to, koľko sa do nich malo vojsť. Čas však ukázal, že mnohí neboli za tie gule držaní, ale v skutočností ich vôbec nemali, keďže sa po Leonidovi klaňali každému, kto po tom túžil. A potom, prečo táto krajina tak divne vyzerá … keď ju vedú ľudia, sklonení niže pása cudzieho opasku … však to sa nemôžeme diviť, že to nestojí za nič (teda ako ten život), lebo nevidia, kam nás vedú.
Počítadlo hovorí, že priemerná čítanosť mojich príspevkov dosiahla úroveň 1488 ľudkov. Neviem, či ráta unikátne návštevy, alebo niečo iné. Nenastavoval som ho … ale medzi najvernejších čitateľov zjavne patria tí, čo pod každým príspevkom cítia neodolateľnú túžbu ma opľuť, či ogrcať … asi doma nemajú toaletu, no rád im poslúžim, však sme ľudia, nie ? Často mi vŕta hlavou, či netrpia akousi divnou formou sadomasochizmu, pretože ak mne niečo nechutí, tak to nežeriem … a nemusím sa potom obávať šable …
Ľudkovia moji, ak vás pri mojich riadkoch napína, nerobte si zle a nečumte na ne … bude z vás mať radosť aj tá súťaž pre duševné zdravie, či ako tomu hovoria
Ináč, vŕtalo mi hlavou, či aj ja nezaložím nejakú nadáciu. Niektorým sa totiž nedostáva základného domáceho vybavenia, teda toalety a potom chodia vyložiť náklad svojich žalúdkov a zadníc do diskusií pod blogy. Nie, ja neverím, že by to mohol niekto nosiť v hlave, však si predstavte, aké by to malo následky, keby otvoril ústa. Mohol by som to nazvať, teda ako tú nadáciu, napríklad – Nadácia pre šťastné zadky. Však si predstavte, koľko ľudí by sa potom usmievalo, keď by nemuseli chodiť zdutí po uliciach a hľadať tak náročnú úľavu, ako sú diskusie pod blogmi. Pravdou je, že keby sa na mňa vonku vyškierala celá ulica, asi by som sa cítil ako v blázinci … asi to nie je dobrý nápad. (hoci, možno by som dostal aj nobelovku … však, ak ju dostal ten, čo robí mier s namierenou zbraňou, prečo by som nemohol aj ja, no nie ?) Lepšia bude rada – robte to ako ja a nečítajte to, z čoho vás napína. A hlavne nederte klávesnicu reakciami na kaleráby, lebo vraj od prílišnej aktivity pri počítači môžete dostať – reumu na prsty rúk.
Žijeme to v čudnom svete
Jeden mi súkromne napísal, že som magor, lebo pravidelne číta to svinstvo, čo mi vychádza spod prstov na klávesnici a je to vraj otrasné. Neviem, ale podľa mňa je magor ten, čo sa dobrovoľne plahočí vo svinstve … ja by som nemohol, už len preto, že neznášam gumáky. Iný mi napísal niečo podobné s dovetkom, že naša generácia musí vydochnúť, aby bol konečne pokoj od pozostatkov socializmu … somár, to sa tak ponáhľa do hrobu ? Však je o desať rokov starší ako ja …. a pritom je svet taký krásny… iný mi napísal, že je demokrat a nás by mali vyhnať na Sibír, tak ako to robil (údajne) náš idol Stalin – no ja teda neviem, ale ak navrhuje použiť praktiky opätkového Josifa, tak ten bude asi jeho idolom, nie mojím … alebo sa mýlim ? Ale neskôr mi vŕtalo hlavou, že možno aj Josifa raz označia za demokrata, keďže aj dnes sa demokracia najčastejšie šíri za pomoci lietajúceho olova, či rekondičným pobytom v koncentráku a vodnými masážami s obuškom … ktovie.
Naozaj je svet čudný …