Môžeme sa diviť následkom problémov Váhostavu, ale ich korene sú oveľa hlbšie, než sa zdá. Siahajú do čias, keď sa výberových konaní začali zúčastňovať spoločnosti, ktoré nemali ľudský potenciál na realizáciu vysúťažených zákaziek … a do doby, keď sa zamestnanci zmenili (nedobrovoľne) na živnostníkov, čiže podnikateľov, aby veľké spoločnosti, prepojené na politické špičky nemuseli hradiť výdavky, spojené s rôznymi zákonnými poplatkami a benefitmi.
Slušnosť káže, aby spoločnosti ako Váhostav išli do bankrotu úplne rovnako, ako hociktorý obyčajný živnostník, či radový občan
Žiaľ, slušnosť v tejto krajine neexistuje. Nie v politike, nie vo výkonnej moci. Tam platí jediné – záujmy spriaznených skupín, čo sa síce nedá dokázať, ale všetci to vidia. Úplným vrcholom absurdnosti je skutočnosť, že dnes nad prázdnou štátnou pokladnicou nariekajú a ukazujú prstom ľudia, ktorí rozpredali všetko, čo sa predať dalo … napríklad zámerne ukrátili štát o veľkú časť transportných poplatkov, hradených za prechod ruského plynu slovenským územím k európskym odberateľom. Slovensko a slovenskí občania prišli o miliardy eur, ktoré mohli mať výrazný vplyv na kvalitu ich života.
Reštrukturalizácia je podvod, založený na strachu politikov z rôznych odhalení
Je to rovnaký podvod, ako euroval. Nejde o záchranu pracovných miest (lebo vlastne zachraňované spoločnosti žiadne miesta tohoto klasického typu nemali, ak nerátame prebujnelú administratívu), nejde o splatenie dlhov, ktoré boli spôsobené veriteľom … ide len o právnu kľučku, ktorá má zabrániť tomu, aby sa majitelia, prípadne konatelia dotknutých veľkých spoločností preriekli a odhalili svoje prepojenia na politické špičky, ak by im hrozili trestno-právne následky. Mnohí totiž videli, ako skončili veľkohubí majitelia nebankoviek, ktorí roky s vyškereným ksichtom obsadzovali hlavné stránky novín, časopisov, či sponzorovali rôzne súťaže (ako napríklad Miss a spol.) … a nakoniec skončili za mrežami väzníc, lebo stratili to najpodstatnejšie – politickú podporu. A keďže peniaze predtým rozhajdákali, ináč ani skončiť nemohli, lebo niekto do väzenia ísť musel … a mocipáni v tejto krajine sa tam určite nemali záujem dostať.
Ak sa divíte, ako skončil súdny cirkus okolo Majského, pripomeniem len jedno niekdajšie tvrdenie, ktoré vypustil na svetlo sveta … vraj neexistovala vplyvná politická strana, ktorú by nejakým spôsobom nepodporil
Pravda, či lož ? Nuž, keď sa pozriete na vývoj jeho prípadu, skôr budete jeho niekdajším slovám veriť, než ich spochybňovať. Rovnako je to aj v prípade spoločností ako Váhostav. Len zakomplexovaný hlupák, alebo človek neznalý pomerov môže tvrdiť, že záujmy Váhostavu sa rovnajú záujmom SMER-u. Stačí sa totiž pozrieť do minulosti, a veľmi rýchlo zistíte, že úzky okruh spoločností (vrátane Váhostavu) pracoval a pracuje pre štát bez ohľadu na aktuálnu vládnucu stranu, či koalíciu. A pokiaľ aj príde chvíľa, kedy niektorá z týchto spoločností je zdanlivo odstrčená od koryta, neraz zistíte, že v rôznych konaniach uspejú spoločnosti, ktoré si ju následne vyberú za – dodávateľa.
Preto utrpenie a problémy ľudí, spojených so súčasnými problémami Váhostavu (ktoré sa dali očakávať) na vyrovnávanie politických účtov s nesympatickými politikmi a stranami môže len veľmi cynický a bezcharakterný človek … rovnaký, ako sú tí, ktorých tak horlivo kritizuje (a neraz doslova opľúva)
Dá sa v tejto situácii niečo robiť ? Dá … ale nie vtedy, ak je spoločnosť úmyselne rozdelená na podporovateľov a oponentov rôznych politických táborov. Z toho totiž ťažia len záujmové skupinky a ich politické strany. Najväčšou nočnou morou všetkých politikov je predstava, že národ sa spojí, bude ťahať za jeden koniec povrazu a tvrdo požadovať, aby za jeho dane pracovali – v jeho prospech. A niesli zodpovednosť za každý cent, ktorý nesprávne použijú … alebo spreneveria. Pretože hádky politikov pred kamerami, či vzájomné opľúvanie pred voľbami – to je len kabaret, ktorý má odpútať pozornosť od podstaty problému, nič viac.
Pokiaľ sa nespojíme proti politicko-podnikateľskej mafii, nikdy nebude lepšie