Len veľmi navný človek nevidí, že idea spoločného európskeho domu je v skutočnosti naplnením sna habsburského domu o obnove monarchie, ktorá sa mu počas I. svetovej vojny rozpadla pod rukami
Napokon, Otto von Habsburg, syn posledného cisára Karola a jeho manželky Zity sa nikdy netajil túžbou po obnovení postavenia jeho rodiny. Tým skôr, že dlhé roky nesmel vkročiť do Rakúska, kde mali príslušníci niekdajšieho vládnuceho rodu zakázaný vstup, keďže sa nechceli vzdať svojich mocenských nárokov. Členovia rodu sa cítili ponížení tzv. Habsburským zákonom, a dlhé roky vyvíjali aktivity, aby bol zrušený. Nakoniec im neostalo nič iné, ako zákon akceptovať, vzdať sa svojich majetkov a práv. V roku 1961 podpísal aj samotný Otto, no nikdy sa netajil tým, že sa s daným stavom zmieriť nemieni. A tak sa z niekdajšieho následníka trónu stal oddaný stúpenec myšlienky zjednotenia Európy pod jednou strechou, kde prirodzene očakával obnovu vplyvu svojej rodiny na európske dianie. No, keby dnes žil, zrejme by bol spokojný.
Pretože európska únia je dnes dokonalým následovníkom niekdajšej habsburskej monarchie, akurát Viedeň bola nahradená Bruselom.
Dnes už môžeme pokojne povedať, že Brusel je výhradným mocenským centrom, ktoré riadi absolútne všetko, a jednotlivé vlády členských krajín sú skôr na úrovni národných snemov, riadených guvernérmi na spôsob niekdajších koloniálnych panstiev, kde sú si všetci rovní, ale robí sa len to, čo schvália Berlín a Paríž (na priamy rozkaz Washingtonu). Vznikol akýsi podivný mačkopes, ktorého by zrejme najlepšie vystihla slovná kombinácia – absolutistická demokracia. Poddaní môžu o sebe rozhodovať, ale pán rozhoduje o tom, či ich želanie a názory bude rešpektovať. A pokiaľ sa mu nehodia, začne sa pán riadiť jednou zásadou z čias školských, že
Opakovanie je matka múdrosti … a poddaní svoje hlasovanie opakujú dovtedy, kým sa nerozhodnú múdro, teda podľa želania – pána
Naši dedovia, alebo pradedovia … či osobnosti našej dávnej minulosti by nám pri pohľade na to, ako sme nechali sprzniť ich sen – napľuli do tváre a hnali nás vidlami. Stáročia bojovali len o to, aby mohli používať materinský jazyk. Desaťročia bojovali za to, aby mohli nielen používať vlastný jazyk, ale aj symboly svojho národa – mali vlastnú národnú zástavu, národnú menu, národné orgány, vlastnú vládu a parlament. Prelievali vlastnú krv, ohrozovali svoje rodiny … prečo ? Prečo obetovali svoje životy ?
Určite nie preto, aby sa slovenský národ po jedenástich !!! rokoch vzdal samostatnosti, a podriadil sa príkazom nových monarchov, hoci odetých v slušivom háve pekných slov a sľubov.
Nie, európska únia nie je a nikdy nebola obchodným spolkom, založeným na myšlienke spolupráce všetkých národov v Európe. Ak by tomu tak bolo, mohli by do nej vstúpiť všetci, bez plnenia akýchkoľvek podmienok. Nemuseli by sa vzdávať svojej ekonomickej, politickej suverenity. Nemuseli by meniť svoje rozhodnutia len preto, že sa Bruselu nepáčia. … nemuseli …
Šľachta je späť … a nielen tá habsburská. Mimochodom, len tak na okraj … viete, že väčšina zakladateľov vplyvných šľachtických rodov sa neštítila vraždenia, lúpenia, zrádzania spojencov, týrania a okrádania slabých, aby dosiahla svoje ciele ? Asi to nebude náhoda, že aj súčasná slovenská elita má svoje nohy po členky zaborené do hnoja špinavostí, spáchaných na vlastnom národe.