V čase dospievania som ako ostatní rovesníci chodil na zábavy. Vracal som sa z nich často neskoro v noci, neraz po polnoci. Obvykle som okrem niekoľkých osamelých “ bojovníkov “ proti alkoholu a hliadkujúcich policajtov nestretol nikoho. Keď teda nerátam občas prechádzajúce taxíky. Ulice boli však pokojné a hlavne – bezpečné.
Mohol som sa cítiť slobodne ? Mohol, pretože som sa nemusel báť ísť v noci po meste, či neosvetlenej ulici. Nemusel som sa báť, že ma po hlave pre pár korún tresne nejaký sfetovaný mladík, alebo životom sklamaný magor. Iste, občas došlo k porušeniam zákona, však vždy sa nájde niekto, kto sa nevie vpratať do kože. Ale – bolo to ojedinelé. Nikto totiž nemohol vedieť, či sa odniekiaľ nevynorí policajt, vykonávajúci svoje povinnosti – pešky. Nebolo žiadnou výnimkou, ak na parkovisku prechádzal a skúšal, či sú všetky autá riadne zamknuté. Alebo vošiel do vchodu a skontroloval pivnice, či sa tam niekto nepovaľuje …
Iste … v každom vchode sme mali eštebáka, alebo nejakého poskoka bezpečnosti … my sme im hovorili pomocní blázni, lebo mali pásku cez ruku a tvárili sa ako páni sveta. Občas doliezli na diskotéky a často boli horší, než policajti. Všetko má svoje negatíva …
Dnes je to inak. Starší ľudia po zotmení radšej von nevychádzajú a zamykajú sa doma. Pešieho policajta som videl v ulici možno … no, pred dvadsiatimi rokmi ? Skoro každý mesiac niečo v ulici zmizne, niekomu poškriabu auto, ukradnú úrodu zo záhrady … a nie sú výnimkou ani rôzni vagabundi, ktorí pokojne pod rôznymi zámienkami a s preukazmi “ serióznych “ spoločností okradnú bezbranných dôchodcov … napríklad prísľubom lacnejšej elektriny. Kino zrušili … diskotéka je zdraviu nebezpečná – buď vás napadnú a zmlátia sfetovaní mládežníci, alebo schytáte od policajtov, ktorí hľadajú – sfetovaných mládežníkov. Sloboda ? Neviem … asi nie.
Sledovanie oponentov režimu ? Iste, bolo … aj odposluchy, či iné zásahy do súkromia, napríklad monitorovanie korešpondencie, stratené zásielky, alebo nepríjemnosti pri štúdiu či výkone povolania.
Cítil som sa vtedy slobodne ? Neviem … rozhodne sa však necítim slobodne pri poznaní, že niekto na druhej strane veľkej mláky veselo odpočúva celú planétu a naše politické reprezentácie sa nezmôžu na viac, ako prázdne vyjadrenia. Kamery v uliciach, záplavy policajtov, vyvážajúcich sa na autách (a kriminalita aj tak stúpa), čipy v dokladoch (kde vôbec nikto netuší, čo vlastne obsahujú), či pripravované tzv. bezpečnostné opatrenia – ako napríklad zariadenia monitorujúce polohu vozidla a automaticky hlásiace nehodu, ktoré “ určite “ nikto nebude zneužívať. Nie, nie sme slobodní a čím ďalej, tým viac slobody strácame.
Dovolenky, cestovanie … áno, obvykle všetko končilo pri Balatone, v Bulharsku, Rumunsku, šťastnejší v Juhoslávii … ojedinele niekde v inej krajine, tzv. nesocialistickej. Všetci chodili na dovolenky, mnohí doma – Tatry, Slovenský raj, Domaša, Šírava … deti do táborov
Boli sme slobodní ?Neviem, nie som vhodný prípad na hodnotenie cestovania, pretože more nemusím vôbec … takže ma nikdy nejako veľmi nezaujímalo. Ale, priznám sa, nepoznal som ľudí, ktorí by si nemohli dovoliť dovolenku aspoň v domácich rekreačných centrách, a už vôbec som nepoznal ľudí, ktorí by si nemohli dovolenku vôbec dovoliť, či dokonca by na ňu ani nemali nárok.
Sloboda ? Fiktívny pojem … pretože, ak nemáte peniaze na cestovanie, je vám jedno, či sú alebo nie sú otvorené hranice. Ak sa necítite bezpečne v uliciach po zotmení, ste slobodní ? Ak vidíte na každom rohu policajnú hliadku (či už mestskú alebo štátnu) a kriminalita aj tak stúpa – ste slobodní ? Ak vás cudzia mocnosť sleduje, zasahuje do vášho súkromia a vaša vláda sa nezmôže na nič, okrem vágnych vyjadrení – ste slobodní ? Ak zákony vašej krajiny sa podriaďujú zákonom, ktoré tvoria ľudia mimo vášho dosahu – ste slobodní ?
Kto dnes tvrdí, že sme slobodní, vôbec nerozumie zmyslu výrazu – sloboda